Stránky

piatok 12. januára 2018

Aký bol rok 2017?

Musím priznať, že rok 2017 bol najťažší v mojom živote. Narodenie prvého dietka bol veľký prelom a úplne otočenie života, ale až s druhým materstvo nabralo tie správne grády. Ale pekne poporiadku...

Január - Február

Konečne zima, kde je poriadne snehu. Ja tehotniem a priberám, ale cítim sa relatívne dobre. Dokonca sa odvážim postaviť na bežky a dať si pár neohrabaných kolečiek na skatoch, kým neusúdim, že je to blbý nápad. Žiadny odpočinok sa moc nekoná, pendlujem medzi prácou a domovom, s Honzom si predávame malého Tomáška. Je to fajn, až kým nás postupne všetkých neskolí chrípka. U Honzu sa ukáže, že prechodiť ju nebol najlepší nápad, pretože dostane zápal dýchacích ciest, ktorý ho na mesiac položí na lôžko. Prežívam prvé menšie materské dno, z ktorého sa spamätávam až na konci februára.

Na skatoch s bruchom
Január 5 km bežky, 23 km beh, váha 61 - 64 kg. 
Február 22 km bike, 13 km beh, váha 64 - 67 kg.

Marec - Apríl

Stále chodím do práce, užívame si posledné výlety a obdobie kľudu. U Tomáška vrcholí obdobie vzdoru alebo mu rastú zuby, je to proste s ním na nevydržanie. Odmieta základné činnosti typu obliekanie, vyzliekanie, ísť von na detské ihrisko, ísť domov a podobne (nie, že by tom s ním teraz na konci roku bolo nejak zázračne lepšie). Stále sa snažím behať, ale jazdenie na bicykli je ďaleko lepšie, akurát do kopca už by to chcelo pomocný motor.
Posledné výlety - môj full má tehotenský posed

Marec 33 km kolo, 7 km beh, váha 67- 70 kg. 
Apríl 38 km kolo, 3 km beh, váha 70 - 73 kg.

Máj

Moje tehotenstvo prichádza do záveru, prestávam športovať, chodiť do práce a som rada, že chodím. Na každej kontrole v pôrodnici mi hovoria, že pôrod môže začať kedykoľvek. Nakoniec ešte týždeň prenášam a 29. mája, presne 2 roky, 2 mesiace a 2 dni po Tomášovi sa za tri a pol hodiny narodí Tánička.

Máj 0 km beh, váha 73- 76 kg.

Táňa zdraví


Jún - Júl - August

Prichádzam domov z pôrodnice s váhou 70 kíl. Tánička je od narodenia úplne iné bábätko ako Tomáš. Zatiaľ čo on prvé mesiace svojho života prespal,  kočík mal rád a chodili sme s ním aj na dvojhodinové prechádzky, Tánička sa má k svetu, v kočíku spať nechce a preferuje radšej šatku. Tú však len do chvíle, kým nenastanú letné vedrá, potom prechádzame na uspávanie na balóne. Prvé týždne vo štvorici sú relatívne v pohode, Honza má dosť voľno z práce, Tomáško nežiarli, Tánička v noci celkom spí. Ja sa pomaly vraciam k behu v krátkych polhodinových výbehoch. Hlava by však bežala o dosť rýchlejšie ako nohy...

Jún 7 km kolo, 13 km beh, váha 70- 67 kg. 
Júl 35 km kolo, 40 km beh, váha 67 - 65 kg.
August 36 km kolo, 52 km beh, váha 65 - 63 kg.

Prvý krát po pôrode na biku


September - Október 

Začína prituhávať. Prichádzame na to, že Táničke nesedí moja mliečna strava, takže prechádzam na prísnu diétu. Našťastie to rýchlo zaberie a už nemusíme tráviť hodiny na balóne. Tánička ešte stále v noci spí relatívne dobre, ale už sa budí častejšie (3-4x). Baští dobre a priberá, dostáva prezývku Puclík. Behanie sa mi stáva únikom z každodenného kolotoča, pretože inak celú dobu, čo nespím, mám stále na starosti aspoň jedno dieťa. Často si hovorím, čo som vlastne robila ako bezdetná? Na čo som si sťažovala, keď som mala len jedno dieťa? Pretože teraz absolútne netuším, čo to je mať chvíľu pre seba. 


September 75 km kolo, 68 km beh, váha 63 - 61 kg. 
Október 76 km beh, váha 64 - 59 kg.

November - December

Po posune času ma dlhá a depresívna zima začína dostávať. Doma ponorka, jedno dietko mi dáva zabrať cez noc neustalým budením, druhé cez deň, k tomu zimné virózy. S Honzom máme na seba minimum času. Pravdupovediac, posledné tri mesiace tohto roku mám v hmle.Vianoce, sviatky, všetko ide tak nejak mimo mňa. Chodím behať a raz do týždňa na jógu, je to moje antidepresívum.
Má 7 mesiacov a už lezie a chodí na priezkumy :)


November  78 km beh, váha 59- 58 kg. 
December 50 km beh, váha 58- 57 kg.

Zhrnula by som to tak, že tento rok bol náročný, dosť často som bola psychicky aj fyzicky na konci síl, ale na druhú stranu to nebolo bezúčelné, na konci sú dve malé zlaté potvorky. A verím, že ďalší rok už bude o veľa jednoduchší.

piatok 15. decembra 2017

Zbraslavský běh H.S.H.

Minule som písala, že už sa mi opäť pomaly vracia chuť skúsiť nejaké závody. No a ubehli asi tri dni a v piatočný večer som v termínovke objavila Zbraslavský běh H.S.H., ktorý sa mal bežať hneď v nedeľu. Na prvý pohľad to vyzeralo fajn - 5 km v prírode, pol hodinu autom od nás. Ale potom som sa pozrela na výškový profil a ozvalo sa "A sakra...".

Prvých 1200 m je do kopca s asi 200 metrov prevýšením, to je stúpanie 15 - 20%. Proste také menšie schody. Našťastie zvyšok je už po rovine alebo z kopca. Ten stupák na začiatku ma vydesil, ale červíček vo mne hlodal a nakoniec zvíťazila chuť závodiť. Presvedčila som aj kamarátku Gabu, ktorá má o trochu staršie deti ako ja, zato behá parádne a jej záľubou je zbieranie segmentov na Strave. Nikdy však žiaden závod nebežala, tak si to chcela skúsiť.

V nedeľu ráno som hneď po zobudení kmitala ako fretka, chceli sme stihnúť detské závody, ktoré boli už 9:30. Zabaliť dve deti je ťažšia úloha, ako by sa nezaujatému pozorovateľovi mohlo zdať. Bola som nervózna, ale zároveň hrozne natešená a celkom mi to prišlo ako príjemná zmena v materskom stereotype. Samozrejme sme však nestíhali a tesne pred deviatou nastupovali do auta, takže sme na miesto závodu dorazili len tak tak. Po príchode najmladší závodník nejavil záujem obliekať sa a vystúpiť z auta, ale nakoniec som ho presvedčila a utekala s ním na štart. Honza medzitým skladal kočík a nakladal do neho Táničku.
Honza stihol spraviť jednu rozmazanú fotku

Stihli sme to presne na poslednú chvíľu, našťastie najprv bežali dievčatá, čo Tomáš komentoval hlasným "Ja! Ja!". 90 metrov nakoniec ubehol s úsmevom, malé nožičky mu kmitali, čo mohli. Nám zostávalo čakať asi dve hodiny do hlavného závodu. Teň deň sa počasie dalo charakterizovať "kosa ako sviňa" - ten nepríjemný pocit, keď je vlhko a okolo nuly a zima zalieza pod oblečenie. Boli sme síce nabalení, čo to šlo, ale pri prezeraní minizoo s deťmi som sa už začala nepríjemne klepať.

Nakoniec boli chlapi s deťmi vyslaní do tepla do hospody a my holky sme sa išli rozbehať.  Za chvíľu som už stála na štarte, vďaka adrenalínu som zabudla aj na zimu. Štart bol intervalový po štvoriciach, so mnou tam stál asi 70-ročný deduľa, k tomu 14 ročný chlapec s otcom. Všetkých som pustila radšej pred seba.

Bolo odštartované a ja som sa pustila do toho kopca, z ktorého som mala také obavy. Pokus o beh som vzdala asi po pár metroch a snažila sa aspoň nejak rýchlo kráčať. Ale stuhnuté nohy sa odmietali hýbať a mala som pocit, že mi prasknú pľúca. Cestička stúpala kamsi do neba, už aj deduľo bol dávno predo mnou. Čože to písali o behaní do kopca? Predkloniť sa, krátke kroky, ruky na stehná. Snažila som sa, ale mala som pocit, že som snáď najpomalšia z celého závodu. Každú chvíľu ma obiehal nejaký ľahkonohý bežec a stúpanie nemalo konca a ja som si tradične hovorila, do čoho som sa zase upísala.

Pomaličky som sa štverala hore, až sa kopec začal trochu narovnávať a už by sa to normálne dalo rozbehnúť. Ale moje nohy proste odmietli spolupracovať. Rozhodla som sa na to netlačiť a ďalej som postupovala aspoň indiánom. Až som zrazu bola úplne hore a už nebol dôvod kráčať, takže som sa donútila rozbehnúť. No nešlo to nijak dobre a druhý kilometer závodu bol celkom trápenie.

Nakoniec sa to však zlomilo, asi hlavne preto, že trasa bola už z kopca. Z poľňačky na hrebeni uhýbala doľava úzka cestička zarezaná v úbočí, z ktorej boli krásne výhľady na údolie pod nami a ja som si to konečne začala užívať. Cestou dolu som sa snažila nabrať stratené minúty, ale nechcela som to tlačiť úplne na krv. Občas som niekoho dokonca predbehla, väčšinou to boli bežkyne tak o 20 kíl ťažšie, plus ten deduľa, ktorý bol so mnou na štarte.

Klesanie na konci bolo prudké a bahnité, v jeden ostrej zatáčke som musela skoro úplne zastaviť, lebo som si nezvolila najvhodnejšiu trajektóriu.  A na konci už len rovinka okolo potoka, kde som sa snažila makať, čo to šlo a už som bola v cieli. Stihla som to za 29 a pol minúty, ale to iba vďaka tomu, že trať mala len 4500m a nie 5 km.

Sotva som chytala dych, ale zaplavil ma dobrý pocit. Vedela som, že lepšie by som to nedala a na to, že som pol roka po pôrode, to bol dobrý výsledok. Rýchlonohá kamarátka Gaba to zabehla ešte o dve minúty lepšie ako ja. Najprv síce hrozne prskala, do čoho som ju to uhnala, ale myslím, že to nebol jej posledný pretek.
Happy po dobehu

Dozvuky:
Takto napísané to vyzerá všetko krásne ružovo. Realita je, že dva dni po závode u mňa nastala silná únava a la zombie stav, sotva som chodila. K tomu sme chytili celá rodina blinkací-nádchový vírus a mňa to tiež neminulo. Tomáš zvracal celú utorňajšiu noc, takmer sme nespali a vtedy som si dosť nadávala, že som si ten závod mohla v nedeľu odpustiť. Proste také menšie materské dno. Teraz po týždni sa už pomaly spamätávam. Ale aj tak sa teším, ako si to zase zopakujem :)

sobota 25. novembra 2017

Po pôrode do formy

Ešte pred deťmi som dúfala, že budem patriť k tým "vílam", ktoré v tehotenstve priberú tak šesť kíl a tesne pred pôrodom vyzerajú akoby len prehltli futbalovú loptu. No už pri prvom tehotenstve som rýchlo vyšla z omylu, pribrala som pekných 16 kíl. Ale za rok po pôrode už boli fuč a s nimi aj sedem kíl naviac k tomu.
Mesiac po pôrode

Druhé tehotenstvo som tak začínala na váhe 50 kg, čo je na moju výšku 170 cm dosť málo. Priberala som prakticky od prvého dňa, mala som neustále hlad a ešte aj v noci sa mi snívalo o jedle. Moje telo sa očividne rozhodlo, že si spraví preventívne väčšie zásoby, aby som po roku zase neskončila na hranici podváhy. Vypapala som na pekných 76 kg, takže som pribrala viac než 50 % svojej váhy (!). Nepomohlo nič, nijak zvlášť som sa neprejedala, športovala som celé tehotenstvo, ešte v ôsmom mesiaci som si občas chodila trochu zabehať. Potom som už behanie obmedzila a tešila sa, ako sa konečne zbavím toho pupku a budem sa môcť zase normálne hýbať.

Táničke sa von nechcelo. Zatiaľ čo syn sa narodil na začiatku 38. týždňa, s dcérkou som prenášala týždeň a nič. Bola som už objednaná na vyvolanie pôrodu, keď si to našťastie rozmyslela a behom troch a pol hodiny bola na svete. Pôrod bol bez komplikácií a bez akéhokoľvek poranenia, takže z pôrodného sálu som odišla po svojich.

Po návrate z pôrodnice som sa postavila na váhu. 70 kg, uff, s tým budem musieť niečo spraviť, hovorila som si. Cítila som sa dobre, cvičila som a posilňovala panvové dno a začali ma "žrať mrle", takže už 15 dní po pôrode som sa išla pokusne prebehnúť na pár km. Kupodivu to šlo, akurát hlava by bežala omnoho rýchlejšie než nohy. Vliekla som sa tempom okolo 8 minút, čo bolo pomalšie než v ôsmom mesiaci s pupkom a bolo to dosť trápenie. Neodradilo ma to a začala som behať pár kilometrov trikrát za týždeň. Potrebovala som nejakú aktivitu ako odreagovanie od detí, ktoré mi dávali zabrať, ale prestavovala som si to teda inak.

Čakala by som, že moje behanie sa aspoň po šestinedelí bude pomaly lepšiť, ale ono nič moc. Stále som sa plúžila slimačím tempom. Každý krok bol boj a to som nemala nejaký vysoký tep, akurát nohy boli zatuhlé, akoby tie súčiastky vo vnútri niekto zabudol namazať. Podobne som to mala pri jazde na bicykli, stále som mala pocit, že mi kolesá niekto pribrzďuje. Niekoľkokrát som aj zastavovala a skúšala, či brzda dobre dolieha :) V tomto stave som odbehla jeden pretek asi dva a pol mesiaca po pôrode, 5 km štafetu na Zátopkovej 10. Bol to síce pekný závod, ale na nejakú dobu ma to odradilo. Chcela som počkať, až bude moja forma aspoň trochu späť.

Lepšiť sa to začalo asi až v priebehu štvrtého mesiaca po pôrode, ale len veľmi pozvoľna. Postupne "súčiastky oddtuhávali" a mne sa bežalo lepšie a lepšie. Tempo stále žiadna výhra, ale už som konečne zase mala počas behu dobrý pocit a nemusela som sa nútiť do každého kroku.


Nájdi pár rozdielov :) Teribear začiatkom septembra

Spätne si hovorím, že je úžasné, že moje telo dokázalo za tri roky porodiť dve deti, dvakrát sa nafúknuť o 20 kíl a zase sa vrátiť do pôvodných rozmerov. S behaním som mala na seba moc veľké nároky. Po synovi som začínala o dosť pozvoľnejšie a omnoho viac jazdila na bicykli. Nemala som hodinky s GPS, ktoré by som stále kontrolovala, ani Stravu. Strava je v tomto dosť hrozná, pretože mi presne ukazuje, ako rýchlo som kedy bežala jednotlivé úseky. Takže to, že som mi to vôbec nebehalo, nebol len môj pocit, ale fakt. Na druhú stranu na blogoch a Instagrame sledujem bežkyne, ktoré takmer ihneď po pôrode podávajú super výkony, takže som niečo podobné automaticky čakala aj od seba.


Chariot CX2 sa páči deťom aj rodičom

Momentálne som šesť mesiacov po pôrode a už sa zase začínam cítiť vo svojom tele normálne. Behám 70 až 80 km mesačne, tempo okolo šesť minút na km, čo síce nie je moja top forma, ale už je to fajn a užívam si to. Chodím na kratšie výbehy, tak 6-9 km. Kopce (či skôr kopčeky) už toľko nebolia a začínam sa na každý beh doslova tešiť. Je dosť náročné nájsť pri tom zhone s dvomi malými deťmi čas a energiu, ale zároveň je to moja takmer jediná chvíľa, kedy si môžem psychicky oddýchnuť. S Honzom občas praktizujeme aj to, že keď je cez víkend vonku slušné počasie, naložíme deti, svačiny a oblečenie do behacieho kočíku a vyrazíme na celý deň von. Občas trochu popobehneme, občas ideme celý čas len peši. Ale je to fajn možnosť ako športovať spolu, pretože stráženie detí moc nemáme.

Z terénneho behu v Ďáblickom háji


A s návratom chuti behať začínam opäť pokukovať po nejakom závode. Na začiatok by som chcela bežať niečo kratšie a jednoduchšie. Kvôli motivácii som sa však prihlásila na Behej lesy Karlštejn 19 km, ale ten je až za pol roka, takže času natrénovať je ešte dosť. Takže som moc zvedavá, o čom nabudúce napíšem :)

streda 23. augusta 2017

Zátopkova 10 - 5 km štafeta

Druhú augustovú sobotu sme si s Honzom zabehli štafetu na závode Zátopková 10. Po pôrode Táničky na konci mája som už nemohla obsedieť, behanie a závody mi moc chýbali. Moja závodná forma je síce stále v nedohľadne, ale hovorila som si, že 5 kilometrov nejak ubehnem aj s mojimi 15 kilami naviac.

Závod sa konal v krásnom prostredí v lese pri Starej Boleslav, bežal sa dvakrát 5 km okruh po lesných cestách a cestičkách. Zaujímavý bol intervalový štart - závodníci štartovali po 20 sekundách, nehrozilo tak žiadne zdržovanie na úzkych chodníčkoch a prebiehanie stovky pomalších bežcov.

Na miesto sme dorazili doslova na poslednú chvíľu - o desiatej končila registrácia a my sme dorazili 9:57. Platilo pravidlo, že kto neskôr príde, neskôr pobeží. Štafety však štartovali až poobede, takže to bolo vcelku jedno. Čas štartu bol uvedený na čísle, my sme vybiehali krátko po pol jednej.

Dve a pol hodiny do štartu ubehli celkom rýchlo. Tánička bola našťastie celkom dobrá a vydržala v kočíku, aj keď moc nespala, Tomáško sa hral s inými deťmi, zbieral ostružiny a tak normálne zlobil. Musím sa však priznať, že v dave bežcov som sa cítila trochu nemiestne. Všetci sa zdali byť vyšportovaní v top forme, mali značkové bežecké oblečenie a nechýbali ladiace kompresné podkolienky. Ja som mala na sebe oblečenie z Lidlu a Honza po vzoru Zátopka bežal v bavlnenom tričku, čo moderátor na štarte hneď okomentoval - "Konečne správny bavlňák :)".

Štafetu som začínala ja s dúfaním, že deti pol hodinu s Honzom vydržia. Tomáš bol už trochu unavený, Tánička našťastie spala v kočíku.  Rozbehla som sa krásnym lesným chodníčkom a už po pár metroch som za sebou počula dupot obiehajúcej bežkyne. To to moc dobre nezačalo. Namakaná pani v rokoch vystrelila okolo mňa ako nič, zatiaľ čo ja som funela do malého kopčeku. Našťastie ma už nikto iný neobiehal - štartovali sme ako predposledná štafeta.


S behaním od pôrodu Táničky som sa celkom trápila a ani tento beh nebol výnimka. Mala som cieľ zabehnúť to pod 30 minút, takže som každú chvíľu pozerala na hodinky na aktuálne tempo. 15 kíl naviac je 15 kíl naviac, ale tempa okolo 6 minút som sa zubami-nechtami držala. Na treťom kilometri sa mi už nechcelo a začala som si tradične nadávať, do čohože som sa to zase pustila. Krátke závody ma proste bolia o dosť viac než polmaratón. Našťastie za chvíľu som sa už blížila k cieľu, kde som sa donútila ešte zabrať. V diaľke som už videla čakajúceho Honzu, ktorému som predala čip a hneď vyfasovala do náručia Tomáška a do ruky kočík s Táničkou, ktorá sa samozrejme hneď zobudila. Dobehla som za necelých 29 minút, takže som bola dosť spokojná.

A hneď na to som pochopila, prečo nie je dobré po závode hneď zastaviť. Bohužiaľ s dvomi deťmi na nejaké postupné vychladnutie nebola možnosť, musela som čakať v cieli na Honzu s malým kliešťatkom na rukách. To sa mi potom odmenilo svalovou bolesťou, ktorá bola horšia ako keď som dobehla Horskú výzvu 37 km. V medzičase som sa aspoň vyfotila a učila som Tomáška, ako má tatínka povzbudzovať pri dobehu do cieľa.


A za chvíľu sa objavil, svojich 5 km zabehol v podobnom čase ako ja. Na rozdiel odo mňa však vyzeral byť celkom v pohode. Závod už končil, čakalo sa na posledných pár bežcov a my sme sa vydali naspäť okolo pódia, kde sa akurát začali vyhlasovať výsledky. Zrazu som si uvedomila, že Tomáško sa niekam stratil. Začali sme ho hľadať v dave ľudí, keď v tom som sa pozrela na pódium. Áno, suverénne si sedel na stupienkoch pre víťazov a dav vybuchol do smiechu. Odmietal sa odtiaľ pohnúť a Honza ho nakoniec musel odniesť násilím. 



Aj napriek následným boľavým nohám to bol krásny závod, ktorí sme si moc užili. Teraz už len začať poriadne trénovať a nabrať formu :)


sobota 22. júla 2017

Festival Pohoda s malým Tomášom

Druhý júlový víkend patrí každoročne najväčšiemu festivalu na Slovensku. Minulý rok sme sa zúčastnili komplet celá rodina aj s Tomášom (tento rok to s čerstvým prírastkom Táničkou moc nešlo) a v tomto článku popíšem našu skúsenosť.

Pohoda sa prezentuje ako festival, kde sú deti vítané. Deti do 12 rokov majú vstup zdarma a rodičia s malými deťmi majú niektoré výhody -  nemusia čakať vo fronte na vstupe, môžu parkovať vo VIP priestore hneď pri bráne a stanovať vo Family parku, ktorý sa nachádza v strede festivalového areálu. Množstvo nachodených kilometrov je tak o niečo menšie, ale aj tak sa človek pekne prejde.




Stanovanie vo Family parku malo jednu veľkú nevýhodu - neďaleko neho sa nachádzal stage s elektronickou hudbou, ktorá dunela do štvrtej rána. Slúchadlá na utlmenie hluku ani špunty v tomto prípade nepomohli. Mojim chlapom v stane to nevadilo, ale ja som sa za tú noc vyspala asi najhoršie, odkedy sa narodil Tomáš. Ďalšiu noc sme sa preto radšej zbalili a z festivalu odišli už okolo polnoci. To sa ukázalo ako správna voľba, pretože sme sa zároveň vyhli hroznej fronte áut, ktorí sa snažili dostať z festivalu ráno po ukončení hudobnej produkcie. Pri východe totiž stáli policajti, ktorí každému šoférovi dávali fúkať. V tomto prípade VIP parkovisko bolo na tom najhoršie, pretože pred sa nachádzali ostatné, bližšie parkovacie sektory.

Family park poskytoval program pre deti - divadlá, rozprávky a podobne, ale naše ročné dieťa to ešte veľmi neocenilo. Jediná časť programu, ktorú sme tam videli, nás moc nezaujala - rozprávka o rybe Bibe vo veľmi zvláštnom podaní. Prebaľovací a dojčiaci kútik mi prišiel malý a nijak extra komfortný, čakala by som väčší priestor v tieni a aspoň menšiu herničku pre malé deti. Nakoniec sme ho ani nepoužili, prebaľovali a dojčili sme, kde bolo aktuálne potrebné. No oproti kútiku na Colors of Ostrava sa Pohoda má ešte v čom zlepšiť.

Hudobnú produkciu hodnotiť nebudem, na väčšine koncertov sa dalo nájsť pokojnešie miesto v úzadí, kde sme mohli byť aj s Tomášom. Prakticky to znamenalo, že sme museli byť niekoľko sto metrov od stageu a hudobníkov sme videli ako malinké postavičky. Úroveň hlasitosti bola aj tak veľká. Najväčší problém bol, že Tomáš bol stále dojčený a niekoľkokrát sa v noci budil na mlieko, takže som v podstate žiadny nočný koncert nevidela. Na chvíľku som sa pozrela na jeden elektronický stage, kde hrali celkom dobre, ale uprostred mi zazvonil telefón, že mám už rýchlo bežať k stanu :) Jedine na headlinerov Prodigy sa nám podarilo uspať Tomáša v kočíku, ktorý sme nechali v stánku neziskovky OZ Genofond, kde pracovaka moja sestra, ktorá ho postrážila.

Celkovo by som to zhrnula tak, že festival bol celkom fajn, ale s takýmito malými deťmi si to človek moc neužije a nemá cenu kupovať si drahý lístok. Z hudobnej produkcie sme veľa nemali, ale brali sme to ako príjemnú zmenu a možnosť stretnúť kamarátov, s ktorými sme sa roky nevideli. Nabudúce by som išla s deťmi kľudne znova na denný program, ale na noc by som deti odviezla k starým rodičom, ktorí bývajú neďaleko Trenčína a užila si festival naplno :)


piatok 5. mája 2017

Mallorca začiatkom októbra

1.10.2016 sme si konečne s Honzom povedali "áno" (máme to v tomto smere trochu prehodené :)). Pár dní na to sme s Tomáškom a ešte mojou sestrou Jankou vyrazili na našu svadobnú cestu na Mallorcu. Leteli sme z Bratislavy Ryanairom a na 12 dní sme brali len príručnú batožinu, kočík a autosedačku. Let s 18-mesačným neposedným batoliatkom bol celkom náročný, ale boli sme na neho traja, tak to šlo zvládnuť. Akurát nabudúce si musíme priplatiť sedadlá vedľa seba, pretože nie vždy je posádka lietadla ochotná presadiť nás k sebe.

Po prílete do Palma de Mallorca nastal menší zádrhel na letisku, kde sme mali mať rezervované auto v požičovni. Ukázalo sa, že chcú od nás poistenie v cene stoviek euro, o ktorom predtým pri rezervácii online cez Raynair nebola ani zmienka. Bez auta by sme boli stratení a nakoniec tak nezostávalo nič iné, len ho zaplatiť. Poučenie - nabudúce nevyužiť tu "výhodnú" ponuku priamo od Raynairu, pretože to ich poistenie štandartne požičovne neuznávajú a je treba to doplatiť. Lepšie je spraviť rezerváciu cez nejaký sprostredkovateľský web, kde má človek predstavu o celkovej cene. 

Keď sme sa konečne dostali z letiskovej budovy, ovial nás teplý vzduch Palmy. Bol síce začiatok októbra, ale slnko pražilo a pláže boli plné, takže sme neváhali, v aute na seba obliekli plavky a išli sme sa vykúpať. V ten deň nás však ešte čakala cesta na druhý koniec ostrova do Port do Pollenca, kde sme mali rezervovaný hotel. Našťastie Mallorca je malá a všetko je relatívne blízko, takže po hodine a pol v aute sme konečne vyčerpaní dorazili na izbu.
Na pláži v Port de Pollenca


Cala Boquer
Nie moc nadšený cestovateľ



Počasie sa druhý deň zhoršilo a začal fúkať silný vietor. Na kúpanie to už nebolo, ale to nám veľmi neprekážalo, pretože bolo na čo pozerať. Severnej časti ostrova dominujú krásne zátoky s útesmi, takže sme podnikli niekoľko výletov. Jeden z nich bola pešia prechádzka ku Cala Boquer s východiskom neďaleko nášho hotela v Port de Pollenca. Na mape to nevyzeralo nijak náročne, pár km tam a pár km späť, ale to by sme so sebou nesmeli mať Tomáška. Terén bol kamenistý, tak sme zobrali len nosítko a golfky nechali na izbe. Nakoniec to dopadlo tak, že nosítko odmietal a skoro celú dobu som ho niesla na rukách. Jeho 12 kg sa už pekne prenieslo.

Ďalší deň sme vybrali autom na Cap de Formentor, podľa sprievodcu vychýrená turistická destinácia - najsevernejší výbežok ostrova s majákom. Úzkou kľukatou cestou sme sa predierali pomedzi skaly a ja som neraz obdivovala Honzove šoférovacie umenie. Tesne pred cieľovou destináciou sme zbadali dlhý had áut čakajúcich na parkovacie miesto. Neviem si predstaviť, ako to tam musí vyzerať v sezóne. Čakať vo fronte sa nám nechcelo, tak sme naše auto odparkovali na najbližšom možnom mieste a maják tak prenechali trpezlivejším turistom. Našli sme kľudné miesto s krásnym výhľadmi na burácajúci oceán, kde až na hladnú kozu nikto nebol. Znova sme sa poučili, že sprievodcu musíme brať s rezervou.
Maják na Cap de Formentor

Cap de Formentor
Na severe ostrova sme strávili celkom 6 dní, pričom sme ešte navštívili mestá Pollenca a Alcudia. Alcudia vyniká zrekonštruovanými mestkými hradbami, z ktorých je pekný výhľad na strechy a záhrady domov. V Pollence doporučujeme výlet k pevnosti Santuari del Puig de Maria, ktorý však sprevádza síce krátky, ale strmý výšlap. Aj tentokrát sme ho absolvovali len s nosítkom, bohužiaľ Tomáškovi sa stúpanie do kopca moc nepáčilo a celý čas cestou tam aj naspäť to dával hlasite najavo. Mohli by sme zaviesť novú športovú disciplínu - beh do kopca s revúcim dieťaťom v náručí :) Z Puig de Maria sa nám naskytli nádherné výhľady na skalnaté pobrežie. Asi po pol hodine sme zistili, že hneď vedľa kostola je aj reštaurácia. Počasie nám zrovna neprialo, tak sme sa rozhodli skúsiť mallorskú kuchyňu. Výber z jedálneho lístku bol trefou na slepo, nakoniec nám priniesli dve polievky. Jedna bola celkom dobrá šošovicová a druhá bola Sopa mallorquina, čo sa ukázalo ako podivná zmes zeleniny a chleba. No mali sme čo robiť, aby sme ich v troch osobách zjedli.


Výhľad z Puig de Maria

Únava po výstupe

Pollenca
Po preskúmaní severnej časti ostrova nás čakal presun späť do Palmy. Tentokrát sme však nevolili diaľnicu, ale dlhšiu severnú trasu, ktorá viedla cez majestátne hory Serra de Tramuntana. Nemohli sme vynechať preslávenú cestu do zálivu Sa Calobra, ktorá je obľúbená hlavne medzi cyklistami. Na pár km prekonáva prevýšenie 720 m. Moji spolucestujúci boli nadšení, ale môj žalúdok tie serpentíny nezvládal akosi nezvládal moc dobre. Mala som na to dobrý dôvod, ale ten bol v tej dobe ešte tajomstvo :) 
Serra de Tramuntana
Cesta k Sa Calobra


Sa Calobra

Platja Tuent


Samotné Sa Calobra bolo celkom sklamanie. Jedna úzka kamenistá pláž medzi skalami, dav turistov a predražené turistické reštaurácie. Radšej sme sa rýchlo presunuli na vedľajšiu zátoku Platja Tuent s krajšou plážou a bez davov.

Po návrate do Palmy sme sa ubytovali v malinkatom prenajatom byte v štvrti S'Arenal. Byt vyzeral na fotkách krásne, menšiu nepríjemnosť predstavovalo futbalové ihrisko hneď vedľa, kde sa do polnoci hrali hlučné zápasy. Zamračenú oblohu vystriedalo slniečko, takže sme posledné dni trávili preskúmavaním historického centra Palmy de Mallorca a na pláži. Zrovna v ten víkend sa konal v Palme polmaratón, ktorý ma síce lákal, ale po zvážení môjho stavu som ho radšej zamietla. Namiesto neho sme podnikli výlet do Valdemossy a Solleru. 

Valdemossa je krásne, ale dosť turistické mesto. V Sollere sa nám najviac páčila jazda historickou električkou cez citrusové sady. Tomáško by tvrdil, že najlepšia bola zmrzlina - dal to najavo svojím prvým slovom "ňam-ňam".
Katedrála v Palme de Mallorca

Valdemossa
Návrat zo slnečnej Mallorcy do sychravej Prahy bol náročný, ale Mallorca stála za to. Ísť na jeseň sa ukázala ako dobrá voľba - počasie bolo ešte príjemné a vyhli sme sa davom turistov (až na pár výnimiek). Na každom kroku sme v tomto období stretávali cyklistov a iných športovcov, ktorý mierne podnebie využívajú na jesennú a zimnú prípravu. Mallorcu rozhodne ešte navštívime znova a tentokrát si so sebou určite vezmeme aj bicykle :)

pondelok 27. júna 2016

Olympijský běh Stromovka

Po minulých terénoch som dostala chuť na nejaký hladký beh po asfalte. Keď som zistila, že neďaleko od nás v Stromovke sa bude bežať 10 km Olympijský běh, moc som neváhala a prihlásila seba aj Honzu. Nevedeli sme, či budeme mať stráženie Tomáška, tak sme počítali aj s variantou, že pobežíme s Chariotom, čo sa nakoniec aj vyplnilo.

Závod sa bežal v stredu o šiestej večer. Predpoveď meteorológov bohužiaľ vyšla, v ten deň sa oteplilo o 10 stupňov skoro až k 30tkám. Môj plán bol bežať v tempe 5:00 a neutaviť sa, čo som nakoniec ani jedno nesplnila :)

Na Výstaviště, kde bolo zázemie závodu, sme prišli s miernym predstihom. Ja som cestou zistila, že mám nejak hlad a smäd, tak som zbaštila postupne banán, Jerky, párok v rohlíku a výdatne zapila Magnesiou.  Spravilo sa fakt teplo, tak sme pred štartom odpočívali v tieni stromu.

Po presune na štart prebehlo ešte jedno rýchle nakojenie Tomáška na lavičke a už sme sa utekali zaradiť na poslednú chvíľu do koridoru. V tomto závode nebolo bežci rozdelení podľa výkonnosti, každý sa postavil, kam chcel. My sme mali so sebou ešte Chariota, tak bol trochu problém napchať sa tam, ale podarilo sa. Závod odštartoval a už za minútu sme klusali štartom.

Prvé dva kilometre boli celkom fajn. Bežalo sa v tieni, trasa viedla z kopca, predbiehala som veľa bežcov a hodinky hlásili tempo okolo 4:45. Honza trošku zaostal, predsa len s 30 kg nákladom sa nedajú behať nejaké super časy.  Po dvoch kilometroch sme podbehli železničnú trať a dostali sa na rozpálenejšiu stranu Stromovky. Slnko pekne pieklo, začala som sa riadne potiť a nohy už neboli zďaleka tak ľahké. Aj keď po chvíli sme zase bežali v tieni, už sa mi schladiť nepodarilo a beh v tempe bol čoraz viac náročnejší. Na štvrtom kilometri som si hovorila, sakra ešte 6 km, to bude masaker. A veru bol.

Nasledoval výbeh malého kopčeka tesne pred otočkou, kde sme prebiehali štartom a vydali sa do druhého okruhu. Na začiatku okruhu stáli hasiči, ktorí polievali bežcov vodou. To by bolo super, keby sa mi nechcelo dosť čúrať a nemala som po pôrode :) Takto som to nejak udržala a pekne si ucvrkla do gatiek, našťastie sa to v tom mokru stratilo. Zvyšok závodu som však bežala s dosť naliehavým pocitom, že sa každú chvíľu pocikám. Honza mi potom hovoril, že som to mala proste pustiť, profesionálni závodníci to tak robia bežne.

Druhé kolo bolo pekne náročné. Tempo už dávno prekročilo 5 minút, nohy boli ťažšie a ťažšie a ja som mala pocit, že sa varím. Počítala som snáď každých 100 metrov, hodinky hlásili tep okolo 190, to som sa radšej rozhodla ignorovať. Niekde na ôsmom km sa mi už vôbec nechcelo a výrazne som spomalila, našťastie to bolo do cieľa už blízko. Na deviatom km som sa s vidinou blízkeho cieľa snažila trochu spamätať a zrýchliť, predsa len čím rýchlejšie bežím, tým skôr to mám za sebou. Konečne posledné stúpanie, otočka a Výstaviště, kde bol cieľ. Dobehla som v čase 51:34, čo bolo na tie podmienky myslím super.

Preskočila som občerstvenie a rovno sa vybrala k Toitoike. Po odľahčení som sa vybrala naspäť a uvidela Honzu, ako s Chariotom akurát pribieha k cieľu. Honza mal čas 57:06 a naštval dobrých pár bežcov, ktorých s kočíkom obehol. Tomáško necelú hodinu behu v kočíku znášal celkom dobre, až posledné kilometre sa začal trochu stažovať.

V cieli sme sa všetci traja osviežili, napili a pokecali s pár známymi, čo bolo moc fajn. Nakoniec sme sa unavení, ale spokojní vybrali domov. Závod to bol dosť náročný, ale pekný. U mňa platí, čím väčšia drina v priebehu, tým lepší pocit potom. Po poslednom polmaratóne, ktorý bol skoro celý úplne v pohode, som zďaleka taký dobrý pocit z výkonu nemala.

V cieli :)