Olympijský běh Stromovka

Po minulých terénoch som dostala chuť na nejaký hladký beh po asfalte. Keď som zistila, že neďaleko od nás v Stromovke sa bude bežať 10 km Olympijský běh, moc som neváhala a prihlásila seba aj Honzu. Nevedeli sme, či budeme mať stráženie Tomáška, tak sme počítali aj s variantou, že pobežíme s Chariotom, čo sa nakoniec aj vyplnilo.

Závod sa bežal v stredu o šiestej večer. Predpoveď meteorológov bohužiaľ vyšla, v ten deň sa oteplilo o 10 stupňov skoro až k 30tkám. Môj plán bol bežať v tempe 5:00 a neutaviť sa, čo som nakoniec ani jedno nesplnila :)

Na Výstaviště, kde bolo zázemie závodu, sme prišli s miernym predstihom. Ja som cestou zistila, že mám nejak hlad a smäd, tak som zbaštila postupne banán, Jerky, párok v rohlíku a výdatne zapila Magnesiou.  Spravilo sa fakt teplo, tak sme pred štartom odpočívali v tieni stromu.

Po presune na štart prebehlo ešte jedno rýchle nakojenie Tomáška na lavičke a už sme sa utekali zaradiť na poslednú chvíľu do koridoru. V tomto závode nebolo bežci rozdelení podľa výkonnosti, každý sa postavil, kam chcel. My sme mali so sebou ešte Chariota, tak bol trochu problém napchať sa tam, ale podarilo sa. Závod odštartoval a už za minútu sme klusali štartom.

Prvé dva kilometre boli celkom fajn. Bežalo sa v tieni, trasa viedla z kopca, predbiehala som veľa bežcov a hodinky hlásili tempo okolo 4:45. Honza trošku zaostal, predsa len s 30 kg nákladom sa nedajú behať nejaké super časy.  Po dvoch kilometroch sme podbehli železničnú trať a dostali sa na rozpálenejšiu stranu Stromovky. Slnko pekne pieklo, začala som sa riadne potiť a nohy už neboli zďaleka tak ľahké. Aj keď po chvíli sme zase bežali v tieni, už sa mi schladiť nepodarilo a beh v tempe bol čoraz viac náročnejší. Na štvrtom kilometri som si hovorila, sakra ešte 6 km, to bude masaker. A veru bol.

Nasledoval výbeh malého kopčeka tesne pred otočkou, kde sme prebiehali štartom a vydali sa do druhého okruhu. Na začiatku okruhu stáli hasiči, ktorí polievali bežcov vodou. To by bolo super, keby sa mi nechcelo dosť čúrať a nemala som po pôrode :) Takto som to nejak udržala a pekne si ucvrkla do gatiek, našťastie sa to v tom mokru stratilo. Zvyšok závodu som však bežala s dosť naliehavým pocitom, že sa každú chvíľu pocikám. Honza mi potom hovoril, že som to mala proste pustiť, profesionálni závodníci to tak robia bežne.

Druhé kolo bolo pekne náročné. Tempo už dávno prekročilo 5 minút, nohy boli ťažšie a ťažšie a ja som mala pocit, že sa varím. Počítala som snáď každých 100 metrov, hodinky hlásili tep okolo 190, to som sa radšej rozhodla ignorovať. Niekde na ôsmom km sa mi už vôbec nechcelo a výrazne som spomalila, našťastie to bolo do cieľa už blízko. Na deviatom km som sa s vidinou blízkeho cieľa snažila trochu spamätať a zrýchliť, predsa len čím rýchlejšie bežím, tým skôr to mám za sebou. Konečne posledné stúpanie, otočka a Výstaviště, kde bol cieľ. Dobehla som v čase 51:34, čo bolo na tie podmienky myslím super.

Preskočila som občerstvenie a rovno sa vybrala k Toitoike. Po odľahčení som sa vybrala naspäť a uvidela Honzu, ako s Chariotom akurát pribieha k cieľu. Honza mal čas 57:06 a naštval dobrých pár bežcov, ktorých s kočíkom obehol. Tomáško necelú hodinu behu v kočíku znášal celkom dobre, až posledné kilometre sa začal trochu stažovať.

V cieli sme sa všetci traja osviežili, napili a pokecali s pár známymi, čo bolo moc fajn. Nakoniec sme sa unavení, ale spokojní vybrali domov. Závod to bol dosť náročný, ale pekný. U mňa platí, čím väčšia drina v priebehu, tým lepší pocit potom. Po poslednom polmaratóne, ktorý bol skoro celý úplne v pohode, som zďaleka taký dobrý pocit z výkonu nemala.

V cieli :)

Kokořínský duatlon (9 km beh, 16 km kolo)

Od posledného MTBO závodu ubehla nejaká doba a bolo načase sa opäť na niečo prihlásiť. Voľba padla na Kokořínsky duatlon, ktorý je relatívne na skok z Prahy. S Honzom sme sa prihlásili do kategórií Koko-man a Koko-woman, to znamená, že pôjdeme obe disciplíny, beh a kolo.

Prvej disciplíny som sa nebála, aj keď s mojím behaním posledných pár mesiacov to nie je nijaké slávne. Väčšie starosti mi robilo kolo, v terénoch si stále nie som moc istá a s Chariotom sa moc drsné veci jazdiť nedajú. Na poslednú chvíľu som preto trénovala zjazdy na kamenistých cestách v Jizerkách, ale ani to ma strachu nezbavilo.

V sobotu ráno nás na mieste závodu privítal mokrý terén a kaluže, v noci predtým najskôr pekne spŕchlo. Tomáška sme spiaceho dali do opatery starým rodičom a vydali sa na štart. Závodníkov bolo okolo stovky, z toho niektorí boli pekne nabušení. Úroveň závodu oproti minulému roku očividne stúpla, tak som začala byť moc zvedavá, ako medzi ženami dopadnem. V mojej kategórií bolo prihlásených len 8 závodníc.

Závod odštartoval behom a my sme sa vydali údolím v svižnom tempe. Plán bol šetriť sa pri behu na kolo, čo sa mi teda vôbec nepodarilo. Prvých pár kilometrov to bola ešte celkom pohoda, ale potom sa trať stočila do kopca. Po pár metroch som už umierala a keďže beh do krpálu nie je moja parketa, radšej som prešla do chôdze. To som ešte netušila, že väčšina trate vedie do kopca. Nasledoval krátky strmý úsek z kopca a zase stúpanie. Tentokrát dlhé a pozvoľné. Nalepila som sa na jednu závodníčku a väčšinu sme bežali spolu, ale zatiaľ čo ona sa zdala byť v pohode, ja som už počítala každý meter. Tep okolo 185, takto to ďalej nejde. Nakoniec som ju nechala ujsť a prešla som do chôdze, predsa len som mala pred sebou ešte kolo. Posledné klesanie celkom náročným terénom a už som bola v cieli, 9 km so 190 m prevýšením som ubehla za necelých 57 minút .

Tentokrát ma však čakalo ešte kolo. Rýchle doplnenie tekutín, prezutie do spd topánok a už frčím. Po pár sto metroch veľká kaluž a ani neviem ako, už v nej ležím. Rýchlo som sa cela špinavá pozbierala, ale za pár metrov sa mi to stalo znova. Hneď na to ma predošiel nejaký závodník, no pekný začiatok závodu. Začala som sa sústrediť na jazdu a makať a hneď v prvom kopci som dotyčného závodníka zase obehla. Pár ľudí tam už tlačilo, ja som to vybušila relatívne v pohode, oproti behu mi kolo prišlo ako celkom odpočinok.

Chvíľu na to ma došiel Honza, ktorému som počas behu utiekla. Po zvyšok závodu sme už išli spolu, aj keď mohol byť rýchlejší. Chudák sa strachoval, aby som sa tam niekde nerozflákala. Krátky strmý zjazd sme zvládli celkom v pohode a nasledovalo pár kilometrov po cyklostezke miernym stúpaním. Nasledoval drsný zjazd plný mokrých kameňov, na ktorých to moc nedržalo. Radšej som zosadla a kolo viedla a nebola som zďaleka jediná. Za sucha by som to možno dala, ale za mokra som radšej neriskovala.

Canyon ide ako drak

Šutre za mnou, rýchlo nasadnúť

Honzovi mokrý terén nerobil problémy

Posledný kilometer nás chytil malý daždík, ktorý sa premenil na pekný zlievák. Do cieľa sme obaja dorazili v čase 2 hodiny a 2 minúty a hneď sme sa išli schovať pred dažďom.

Cieľová foto

Dozvedela som sa, že som tretia a že štartovalo len 5 žien. Ani po hodine však žiadna nedorazila do cieľa, takže hrozilo, že som síce tretia, ale zároveň posledná. Po dvoch hodinách však nakoniec štvrtá žena dorazila za veľkého potlesku, tá piata závod nedokončila. Bola to moja prvá bedňa v živote :) Dorazila som v lepšom čase ako víťazka z minulého roku, ale tento rok bola prvá žena lepšia o celých 16 minút. No mám sa určite v čom zlepšovať, nabudúce by to chcelo viac potrénovať zjazdy a rozhodne viac behať.