Stránky

sobota 25. novembra 2017

Po pôrode do formy

Ešte pred deťmi som dúfala, že budem patriť k tým "vílam", ktoré v tehotenstve priberú tak šesť kíl a tesne pred pôrodom vyzerajú akoby len prehltli futbalovú loptu. No už pri prvom tehotenstve som rýchlo vyšla z omylu, pribrala som pekných 16 kíl. Ale za rok po pôrode už boli fuč a s nimi aj sedem kíl naviac k tomu.
Mesiac po pôrode

Druhé tehotenstvo som tak začínala na váhe 50 kg, čo je na moju výšku 170 cm dosť málo. Priberala som prakticky od prvého dňa, mala som neustále hlad a ešte aj v noci sa mi snívalo o jedle. Moje telo sa očividne rozhodlo, že si spraví preventívne väčšie zásoby, aby som po roku zase neskončila na hranici podváhy. Vypapala som na pekných 76 kg, takže som pribrala viac než 50 % svojej váhy (!). Nepomohlo nič, nijak zvlášť som sa neprejedala, športovala som celé tehotenstvo, ešte v ôsmom mesiaci som si občas chodila trochu zabehať. Potom som už behanie obmedzila a tešila sa, ako sa konečne zbavím toho pupku a budem sa môcť zase normálne hýbať.

Táničke sa von nechcelo. Zatiaľ čo syn sa narodil na začiatku 38. týždňa, s dcérkou som prenášala týždeň a nič. Bola som už objednaná na vyvolanie pôrodu, keď si to našťastie rozmyslela a behom troch a pol hodiny bola na svete. Pôrod bol bez komplikácií a bez akéhokoľvek poranenia, takže z pôrodného sálu som odišla po svojich.

Po návrate z pôrodnice som sa postavila na váhu. 70 kg, uff, s tým budem musieť niečo spraviť, hovorila som si. Cítila som sa dobre, cvičila som a posilňovala panvové dno a začali ma "žrať mrle", takže už 15 dní po pôrode som sa išla pokusne prebehnúť na pár km. Kupodivu to šlo, akurát hlava by bežala omnoho rýchlejšie než nohy. Vliekla som sa tempom okolo 8 minút, čo bolo pomalšie než v ôsmom mesiaci s pupkom a bolo to dosť trápenie. Neodradilo ma to a začala som behať pár kilometrov trikrát za týždeň. Potrebovala som nejakú aktivitu ako odreagovanie od detí, ktoré mi dávali zabrať, ale prestavovala som si to teda inak.

Čakala by som, že moje behanie sa aspoň po šestinedelí bude pomaly lepšiť, ale ono nič moc. Stále som sa plúžila slimačím tempom. Každý krok bol boj a to som nemala nejaký vysoký tep, akurát nohy boli zatuhlé, akoby tie súčiastky vo vnútri niekto zabudol namazať. Podobne som to mala pri jazde na bicykli, stále som mala pocit, že mi kolesá niekto pribrzďuje. Niekoľkokrát som aj zastavovala a skúšala, či brzda dobre dolieha :) V tomto stave som odbehla jeden pretek asi dva a pol mesiaca po pôrode, 5 km štafetu na Zátopkovej 10. Bol to síce pekný závod, ale na nejakú dobu ma to odradilo. Chcela som počkať, až bude moja forma aspoň trochu späť.

Lepšiť sa to začalo asi až v priebehu štvrtého mesiaca po pôrode, ale len veľmi pozvoľna. Postupne "súčiastky oddtuhávali" a mne sa bežalo lepšie a lepšie. Tempo stále žiadna výhra, ale už som konečne zase mala počas behu dobrý pocit a nemusela som sa nútiť do každého kroku.


Nájdi pár rozdielov :) Teribear začiatkom septembra

Spätne si hovorím, že je úžasné, že moje telo dokázalo za tri roky porodiť dve deti, dvakrát sa nafúknuť o 20 kíl a zase sa vrátiť do pôvodných rozmerov. S behaním som mala na seba moc veľké nároky. Po synovi som začínala o dosť pozvoľnejšie a omnoho viac jazdila na bicykli. Nemala som hodinky s GPS, ktoré by som stále kontrolovala, ani Stravu. Strava je v tomto dosť hrozná, pretože mi presne ukazuje, ako rýchlo som kedy bežala jednotlivé úseky. Takže to, že som mi to vôbec nebehalo, nebol len môj pocit, ale fakt. Na druhú stranu na blogoch a Instagrame sledujem bežkyne, ktoré takmer ihneď po pôrode podávajú super výkony, takže som niečo podobné automaticky čakala aj od seba.


Chariot CX2 sa páči deťom aj rodičom

Momentálne som šesť mesiacov po pôrode a už sa zase začínam cítiť vo svojom tele normálne. Behám 70 až 80 km mesačne, tempo okolo šesť minút na km, čo síce nie je moja top forma, ale už je to fajn a užívam si to. Chodím na kratšie výbehy, tak 6-9 km. Kopce (či skôr kopčeky) už toľko nebolia a začínam sa na každý beh doslova tešiť. Je dosť náročné nájsť pri tom zhone s dvomi malými deťmi čas a energiu, ale zároveň je to moja takmer jediná chvíľa, kedy si môžem psychicky oddýchnuť. S Honzom občas praktizujeme aj to, že keď je cez víkend vonku slušné počasie, naložíme deti, svačiny a oblečenie do behacieho kočíku a vyrazíme na celý deň von. Občas trochu popobehneme, občas ideme celý čas len peši. Ale je to fajn možnosť ako športovať spolu, pretože stráženie detí moc nemáme.

Z terénneho behu v Ďáblickom háji


A s návratom chuti behať začínam opäť pokukovať po nejakom závode. Na začiatok by som chcela bežať niečo kratšie a jednoduchšie. Kvôli motivácii som sa však prihlásila na Behej lesy Karlštejn 19 km, ale ten je až za pol roka, takže času natrénovať je ešte dosť. Takže som moc zvedavá, o čom nabudúce napíšem :)