Stránky

pondelok 28. mája 2018

Běhej lesy Karlštejn 12.5.2018

Ja viem, že zápis o pražskom polmaratóne, ktorý som bežala na poslednú chvíľu a kde som si zabehla pekný osobák (1:49:42) som preskočila, ale v hlave mi zostáva posledný závod, o ktorom mám potrebu niečo napísať.

Běhej lesy Karlštejn som sledovala minulý rok s tehotenským bruchom a závidela každému, kto to odbehol. Krásna trasa, beh tunelom do lomu Amerika, no paráda. Hneď, ako to bolo možné, som seba i Honzu zaregistrovala na 19 a 12 km a začala sa tešiť.

Možno preto boli moje očakávania príliš vysoké. Prvé znepokojenie nastalo, keď sme sa v deň závodu celá rodinka vrátane babi a dědy (ktorým ďakujem za stráženie detí) naložili do dodávky a vybrali smer Karlštejn. Vyrazili sme síce s predstihom, ale navigácia mi ukazovala dojazd do obce Mořina za nejak príliš dlho, takže by sme len tak-tak stíhali registráciu. Pár km pred obcou sme uvideli dôvod - dlhý had aut, ktorý sa nijak zásadne nepohyboval. Nie úplne nadšení sme sa rozhodli zaparkovať našu dodávku na prvom vhodnom mieste na poli.

Registrácia končila za 20 minút a do obce Mořina to bolo ešte dva kiláky. V pohode rozcvička pre bežcov, ale my sme mali so sebou dve malé už značne znudené deti a starých rodičov, ktorým rýchla chôdza robila problémy. Bleskovo som teda na seba nahádzala veci na behanie a vyrazila smerom k zázemiu závodu a nechala som zvyšok našej výpravy, aby sa tam dopravil po vlastnej ose.

Za chvíľku som uvidela v obci beznádejné plné malé parkovisko tak pre 80 aut a nešťastného dobrovoľníka, ktorý prichádzajúce autá otáčal preč. Ani nebol schopný povedať, či niekde inde parkovacie miesto bude.

Registrácia prebehla rýchlo, na časový limit 15:30 nikto nepozeral, pretože stále prichádzali bežci, ktorí uviazli tak ako my v zápche. Dejisko závodu ma v zlom zmysle slova ohromilo. Tisíce ľudí na lúke, pripomínalo mi to skôr nejaký festival.  Za chvíľu dorazil Honza s deťmi a potom aj babi a děda, ktorí teda trochu kvôli neplánovanej vychádzke prskali. Našťastie sme strategicky zaujali miesto neďaleko výčapu a pivo im náladu spravilo.
Klasika pred štartom

Bol horúci jarný večer a ja s Honzom sme sa začali chystať na štart. To znamená rýchle lepenie kritických miest, kde hrozia otlaky, tu kojenie Táničky a zháňanie svačinky pre deti, tu natieranie vazelínou a posledné dolaďovanie odevu.

Vydávam sa smerom ku štartu a nejak sa mi do toho davu vôbec nechce. Moderátor hecuje, hudba hrá a štart stále nič. Konečne výstrel a my vyrážame miernym stúpaním cez obec Mořina. Sledujem bežcov okolo seba a hore nad obcou si konečne začínam pretek užívať. 2 hodiny bez detí a ešte strávených behom :)

Prvé kilometre sú najlepšia časť závodu. Stále mierne stúpame, ale všetko je krásne behateľné, zvlášť mojim pomalým tempom. Mám jasnú stratégiu - do kopca sa čo najviac šetriť a napáliť pri zbehoch. Darí sa mi to, do kopca len zľahka cupkám a šetrím energiu. Namiesto svojich obľúbených hodiniek mám staré Garminy, ktoré nemerajú tep, takže bežím čisto na pocit a nenechávam sa ani rozptyľovať upozorneniami na tempo posledného kilometra. Konečne vrchol prvého kopca a ja to rozbieham dolu. Obieham bežcov, ktorí mi v kopci utiekli, čo sa mi deje až do konca závodu. Kopce asi fakt nie sú moja silná parketa, ale mám šťastie, že moje Salomony krásne na nespevnenej ceste držia. Majú len jednu chybu, robia mi otlaky na bočnej strane chodidla, čo začínam už dosť skoro pociťovať. Ani preventívne zatejpovanie nepomohlo.

Bežíme prudkým zbehom, keď zrazu sa pred nami objavia bežci v protismere. Veru aj ja som v skupine, ktorá sa dala nachytať preznačeným závodom. Našťastie som bola dostatočne pomalá, takže som si odbehla naviac len pár desiatok metrov, ale nepotešilo to. Zvlášť, keď o pár metrov ďalej sa to stane znova a niekoľko bežcov márne hľadá cestu na lúke, kam ich naviedlo značenie.

Bežím ďalej kopcovitým profilom a užívam si krásne scenérie. Ďalší ostrý zbeh a už sme pri hrade Karlštejn. Trať sa zahusťuje, pridávajú sa k nám bežci z 12 km závodu, ale na širokej asfaltke mi pomalší bežci neprekážajú. Prudké stúpanie k hradu, okolo ktorého sa len mihneme a pokračujeme v lese zvlneným terénom. Pomalší bežci, teda skôr chodci, prekážajú čoraz viac. Chápem, že nie každý vybehne náročné stúpanie, ale ľudia idú krokom aj z kopca. Dalo by sa polemizovať, či má zmysel platiť štartovné za prechádzku lesom.

Preplnenosť závodu je zrejmá aj na nasledujúcej občerstvovačke, kde sa stojí fronta na vodu. Dva-tri stolčeky naozaj nie sú vhodná forma, ako občerstviť 2000 bežcov.  Po ovocí a tyčinkach ani stopa. Trochu drzo sa predbieham a nechávam si naliať vodu do fľašky a utekám preč. Za sebou počujem, ako sa "bežci" bavia: "Tak počkáme na ten melón, nie?"

Nasledujúce kilometre už sú nič moc. Neustále predbiehanie chodcov mi odoberá energiu, čoraz častejšie prechádzam v prudkých stúaniach aj ja do kroku. Tento závod je fakt náročný, 600 m prevýšenie určite sedí, na trati nie je žiadne miesto, kde by si človek odpočinul, ak nepočítam zbehy dolu, kde sa ale snažím makať, čo to ide. Posledné kilometre tvoria malé ostré kopčeky, bežíme krásnymi cestičkami okolo lomov. Bohužiaľ stovky "závodníkov" im moc nesvedčia. Konečne je tu štrková cedta dolu do lomu Amerika, akurát v protismere je fúra bežcov, ktorí sa ponaky sunú naspať. Amerika a tunel je super, beh si zase užívam, nasleduje otočka a výbeh hore. Teda výbeh je v mojom podaní už väčšinu času chôdza. Už fakt nemám silu v tom dave predbiehať.

Akonáhle sa cesta rozšíri, snažím sa to trochu zase rozbehnúť. 17 km v nohách je už poznať, zmáha ma únava, teplo a smäd, jediné šťastie, že som mala so sebou fľašu s vodou, lebo občerstvovačky by mi zďaleka nestačili. Jupí, konečne je stúpaniu koniec a už zostáva len zbehnúť dolu do Mořiny. Pohľad na hodinky mi ukáže, že by som to možno mohla stihnúť pod dve hodiny, tak to napálim, ako sa len dá. Tesne to však nestíham a som tam až v čase 2:00:34. Keby nie front na občerstvovačkách a zápch v úzkych úsekoch, stihla by som to, ale nejak mi to nevadí, som s mojim výkonom spokojná.

Aspoň fotku mám peknú :)
Pomaly prechádzam cieľom, opäť fronta, nejak mi nedojde, na čo vlastne čakajú, takže nakoniec som bez medaile. (Nakoniec sa deň potom dozvedám, že medaile došli a na časť závodníkov sa nedostalo.) Vo fronte na občerstvenie v cieli stretávam aj Honzu, zabehol si svojich 12 km na pohodu a je spokojný. Už sa obaja tešíme na deti, našťastie tie dve hodiny s babi a dedom zvládli v pohode. Rýchlo sa zbaliť a vyraziť smerom k autu, babi a dědu posielame nakoniec na autobus na vlak, pretože mi pokračujeme smerom Krivoklát, kde máme tráviť víkend.
Spolu v cieli, len jedna medaila
Mám z toho celého zmiešané pocity. Organizačne ma to dosť sklamalo, krásna trasa, ale to nešťastné načasovanie krátkej a dlhej trate a nedostatočné občerstvovačky. Menej ľudí a kľudne vyššie štartovné by závodu určite neuškodilo. Ktovie, či sa sem ešte vrátime...