Zbraslavský běh H.S.H.

Minule som písala, že už sa mi opäť pomaly vracia chuť skúsiť nejaké závody. No a ubehli asi tri dni a v piatočný večer som v termínovke objavila Zbraslavský běh H.S.H., ktorý sa mal bežať hneď v nedeľu. Na prvý pohľad to vyzeralo fajn - 5 km v prírode, pol hodinu autom od nás. Ale potom som sa pozrela na výškový profil a ozvalo sa "A sakra...".

Prvých 1200 m je do kopca s asi 200 metrov prevýšením, to je stúpanie 15 - 20%. Proste také menšie schody. Našťastie zvyšok je už po rovine alebo z kopca. Ten stupák na začiatku ma vydesil, ale červíček vo mne hlodal a nakoniec zvíťazila chuť závodiť. Presvedčila som aj kamarátku Gabu, ktorá má o trochu staršie deti ako ja, zato behá parádne a jej záľubou je zbieranie segmentov na Strave. Nikdy však žiaden závod nebežala, tak si to chcela skúsiť.

V nedeľu ráno som hneď po zobudení kmitala ako fretka, chceli sme stihnúť detské závody, ktoré boli už 9:30. Zabaliť dve deti je ťažšia úloha, ako by sa nezaujatému pozorovateľovi mohlo zdať. Bola som nervózna, ale zároveň hrozne natešená a celkom mi to prišlo ako príjemná zmena v materskom stereotype. Samozrejme sme však nestíhali a tesne pred deviatou nastupovali do auta, takže sme na miesto závodu dorazili len tak tak. Po príchode najmladší závodník nejavil záujem obliekať sa a vystúpiť z auta, ale nakoniec som ho presvedčila a utekala s ním na štart. Honza medzitým skladal kočík a nakladal do neho Táničku.

Honza stihol spraviť jednu rozmazanú fotku

Stihli sme to presne na poslednú chvíľu, našťastie najprv bežali dievčatá, čo Tomáš komentoval hlasným "Ja! Ja!". 90 metrov nakoniec ubehol s úsmevom, malé nožičky mu kmitali, čo mohli. Nám zostávalo čakať asi dve hodiny do hlavného závodu. Teň deň sa počasie dalo charakterizovať "kosa ako sviňa" - ten nepríjemný pocit, keď je vlhko a okolo nuly a zima zalieza pod oblečenie. Boli sme síce nabalení, čo to šlo, ale pri prezeraní minizoo s deťmi som sa už začala nepríjemne klepať.

Nakoniec boli chlapi s deťmi vyslaní do tepla do hospody a my holky sme sa išli rozbehať.  Za chvíľu som už stála na štarte, vďaka adrenalínu som zabudla aj na zimu. Štart bol intervalový po štvoriciach, so mnou tam stál asi 70-ročný deduľa, k tomu 14 ročný chlapec s otcom. Všetkých som pustila radšej pred seba.

Bolo odštartované a ja som sa pustila do toho kopca, z ktorého som mala také obavy. Pokus o beh som vzdala asi po pár metroch a snažila sa aspoň nejak rýchlo kráčať. Ale stuhnuté nohy sa odmietali hýbať a mala som pocit, že mi prasknú pľúca. Cestička stúpala kamsi do neba, už aj deduľo bol dávno predo mnou. Čože to písali o behaní do kopca? Predkloniť sa, krátke kroky, ruky na stehná. Snažila som sa, ale mala som pocit, že som snáď najpomalšia z celého závodu. Každú chvíľu ma obiehal nejaký ľahkonohý bežec a stúpanie nemalo konca a ja som si tradične hovorila, do čoho som sa zase upísala.

Pomaličky som sa štverala hore, až sa kopec začal trochu narovnávať a už by sa to normálne dalo rozbehnúť. Ale moje nohy proste odmietli spolupracovať. Rozhodla som sa na to netlačiť a ďalej som postupovala aspoň indiánom. Až som zrazu bola úplne hore a už nebol dôvod kráčať, takže som sa donútila rozbehnúť. No nešlo to nijak dobre a druhý kilometer závodu bol celkom trápenie.

Nakoniec sa to však zlomilo, asi hlavne preto, že trasa bola už z kopca. Z poľňačky na hrebeni uhýbala doľava úzka cestička zarezaná v úbočí, z ktorej boli krásne výhľady na údolie pod nami a ja som si to konečne začala užívať. Cestou dolu som sa snažila nabrať stratené minúty, ale nechcela som to tlačiť úplne na krv. Občas som niekoho dokonca predbehla, väčšinou to boli bežkyne tak o 20 kíl ťažšie, plus ten deduľa, ktorý bol so mnou na štarte.

Klesanie na konci bolo prudké a bahnité, v jeden ostrej zatáčke som musela skoro úplne zastaviť, lebo som si nezvolila najvhodnejšiu trajektóriu.  A na konci už len rovinka okolo potoka, kde som sa snažila makať, čo to šlo a už som bola v cieli. Stihla som to za 29 a pol minúty, ale to iba vďaka tomu, že trať mala len 4500m a nie 5 km.

Sotva som chytala dych, ale zaplavil ma dobrý pocit. Vedela som, že lepšie by som to nedala a na to, že som pol roka po pôrode, to bol dobrý výsledok. Rýchlonohá kamarátka Gaba to zabehla ešte o dve minúty lepšie ako ja. Najprv síce hrozne prskala, do čoho som ju to uhnala, ale myslím, že to nebol jej posledný pretek.

Happy po dobehu

Dozvuky:
Takto napísané to vyzerá všetko krásne ružovo. Realita je, že dva dni po závode u mňa nastala silná únava a la zombie stav, sotva som chodila. K tomu sme chytili celá rodina blinkací-nádchový vírus a mňa to tiež neminulo. Tomáš zvracal celú utorňajšiu noc, takmer sme nespali a vtedy som si dosť nadávala, že som si ten závod mohla v nedeľu odpustiť. Proste také menšie materské dno. Teraz po týždni sa už pomaly spamätávam. Ale aj tak sa teším, ako si to zase zopakujem :)

Zátopkova 10 - 5 km štafeta

Druhú augustovú sobotu sme si s Honzom zabehli štafetu na závode Zátopková 10. Po pôrode Táničky na konci mája som už nemohla obsedieť, behanie a závody mi moc chýbali. Moja závodná forma je síce stále v nedohľadne, ale hovorila som si, že 5 kilometrov nejak ubehnem aj s mojimi 15 kilami naviac.

Závod sa konal v krásnom prostredí v lese pri Starej Boleslav, bežal sa dvakrát 5 km okruh po lesných cestách a cestičkách. Zaujímavý bol intervalový štart - závodníci štartovali po 20 sekundách, nehrozilo tak žiadne zdržovanie na úzkych chodníčkoch a prebiehanie stovky pomalších bežcov.

Na miesto sme dorazili doslova na poslednú chvíľu - o desiatej končila registrácia a my sme dorazili 9:57. Platilo pravidlo, že kto neskôr príde, neskôr pobeží. Štafety však štartovali až poobede, takže to bolo vcelku jedno. Čas štartu bol uvedený na čísle, my sme vybiehali krátko po pol jednej.

Dve a pol hodiny do štartu ubehli celkom rýchlo. Tánička bola našťastie celkom dobrá a vydržala v kočíku, aj keď moc nespala, Tomáško sa hral s inými deťmi, zbieral ostružiny a tak normálne zlobil. Musím sa však priznať, že v dave bežcov som sa cítila trochu nemiestne. Všetci sa zdali byť vyšportovaní v top forme, mali značkové bežecké oblečenie a nechýbali ladiace kompresné podkolienky. Ja som mala na sebe oblečenie z Lidlu a Honza po vzoru Zátopka bežal v bavlnenom tričku, čo moderátor na štarte hneď okomentoval - "Konečne správny bavlňák :)".

Štafetu som začínala ja s dúfaním, že deti pol hodinu s Honzom vydržia. Tomáš bol už trochu unavený, Tánička našťastie spala v kočíku.  Rozbehla som sa krásnym lesným chodníčkom a už po pár metroch som za sebou počula dupot obiehajúcej bežkyne. To to moc dobre nezačalo. Namakaná pani v rokoch vystrelila okolo mňa ako nič, zatiaľ čo ja som funela do malého kopčeku. Našťastie ma už nikto iný neobiehal - štartovali sme ako predposledná štafeta.

S behaním od pôrodu Táničky som sa celkom trápila a ani tento beh nebol výnimka. Mala som cieľ zabehnúť to pod 30 minút, takže som každú chvíľu pozerala na hodinky na aktuálne tempo. 15 kíl naviac je 15 kíl naviac, ale tempa okolo 6 minút som sa zubami-nechtami držala. Na treťom kilometri sa mi už nechcelo a začala som si tradične nadávať, do čohože som sa to zase pustila. Krátke závody ma proste bolia o dosť viac než polmaratón. Našťastie za chvíľu som sa už blížila k cieľu, kde som sa donútila ešte zabrať. V diaľke som už videla čakajúceho Honzu, ktorému som predala čip a hneď vyfasovala do náručia Tomáška a do ruky kočík s Táničkou, ktorá sa samozrejme hneď zobudila. Dobehla som za necelých 29 minút, takže som bola dosť spokojná.

A hneď na to som pochopila, prečo nie je dobré po závode hneď zastaviť. Bohužiaľ s dvomi deťmi na nejaké postupné vychladnutie nebola možnosť, musela som čakať v cieli na Honzu s malým kliešťatkom na rukách. To sa mi potom odmenilo svalovou bolesťou, ktorá bola horšia ako keď som dobehla Horskú výzvu 37 km. V medzičase som sa aspoň vyfotila a učila som Tomáška, ako má tatínka povzbudzovať pri dobehu do cieľa.

A za chvíľu sa objavil, svojich 5 km zabehol v podobnom čase ako ja. Na rozdiel odo mňa však vyzeral byť celkom v pohode. Závod už končil, čakalo sa na posledných pár bežcov a my sme sa vydali naspäť okolo pódia, kde sa akurát začali vyhlasovať výsledky. Zrazu som si uvedomila, že Tomáško sa niekam stratil. Začali sme ho hľadať v dave ľudí, keď v tom som sa pozrela na pódium. Áno, suverénne si sedel na stupienkoch pre víťazov a dav vybuchol do smiechu. Odmietal sa odtiaľ pohnúť a Honza ho nakoniec musel odniesť násilím. 

Aj napriek následným boľavým nohám to bol krásny závod, ktorí sme si moc užili. Teraz už len začať poriadne trénovať a nabrať formu :)