Festival Pohoda s malým Tomášom

Druhý júlový víkend patrí každoročne najväčšiemu festivalu na Slovensku. Minulý rok sme sa zúčastnili komplet celá rodina aj s Tomášom (tento rok to s čerstvým prírastkom Táničkou moc nešlo) a v tomto článku popíšem našu skúsenosť.

Pohoda sa prezentuje ako festival, kde sú deti vítané. Deti do 12 rokov majú vstup zdarma a rodičia s malými deťmi majú niektoré výhody -  nemusia čakať vo fronte na vstupe, môžu parkovať vo VIP priestore hneď pri bráne a stanovať vo Family parku, ktorý sa nachádza v strede festivalového areálu. Množstvo nachodených kilometrov je tak o niečo menšie, ale aj tak sa človek pekne prejde.

Stanovanie vo Family parku malo jednu veľkú nevýhodu - neďaleko neho sa nachádzal stage s elektronickou hudbou, ktorá dunela do štvrtej rána. Slúchadlá na utlmenie hluku ani špunty v tomto prípade nepomohli. Mojim chlapom v stane to nevadilo, ale ja som sa za tú noc vyspala asi najhoršie, odkedy sa narodil Tomáš. Ďalšiu noc sme sa preto radšej zbalili a z festivalu odišli už okolo polnoci. To sa ukázalo ako správna voľba, pretože sme sa zároveň vyhli hroznej fronte áut, ktorí sa snažili dostať z festivalu ráno po ukončení hudobnej produkcie. Pri východe totiž stáli policajti, ktorí každému šoférovi dávali fúkať. V tomto prípade VIP parkovisko bolo na tom najhoršie, pretože pred sa nachádzali ostatné, bližšie parkovacie sektory.

Family park poskytoval program pre deti - divadlá, rozprávky a podobne, ale naše ročné dieťa to ešte veľmi neocenilo. Jediná časť programu, ktorú sme tam videli, nás moc nezaujala - rozprávka o rybe Bibe vo veľmi zvláštnom podaní. Prebaľovací a dojčiaci kútik mi prišiel malý a nijak extra komfortný, čakala by som väčší priestor v tieni a aspoň menšiu herničku pre malé deti. Nakoniec sme ho ani nepoužili, prebaľovali a dojčili sme, kde bolo aktuálne potrebné. No oproti kútiku na Colors of Ostrava sa Pohoda má ešte v čom zlepšiť.

Hudobnú produkciu hodnotiť nebudem, na väčšine koncertov sa dalo nájsť pokojnešie miesto v úzadí, kde sme mohli byť aj s Tomášom. Prakticky to znamenalo, že sme museli byť niekoľko sto metrov od stageu a hudobníkov sme videli ako malinké postavičky. Úroveň hlasitosti bola aj tak veľká. Najväčší problém bol, že Tomáš bol stále dojčený a niekoľkokrát sa v noci budil na mlieko, takže som v podstate žiadny nočný koncert nevidela. Na chvíľku som sa pozrela na jeden elektronický stage, kde hrali celkom dobre, ale uprostred mi zazvonil telefón, že mám už rýchlo bežať k stanu :) Jedine na headlinerov Prodigy sa nám podarilo uspať Tomáša v kočíku, ktorý sme nechali v stánku neziskovky OZ Genofond, kde pracovaka moja sestra, ktorá ho postrážila.

Celkovo by som to zhrnula tak, že festival bol celkom fajn, ale s takýmito malými deťmi si to človek moc neužije a nemá cenu kupovať si drahý lístok. Z hudobnej produkcie sme veľa nemali, ale brali sme to ako príjemnú zmenu a možnosť stretnúť kamarátov, s ktorými sme sa roky nevideli. Nabudúce by som išla s deťmi kľudne znova na denný program, ale na noc by som deti odviezla k starým rodičom, ktorí bývajú neďaleko Trenčína a užila si festival naplno :)

Mallorca začiatkom októbra

1.10.2016 sme si konečne s Honzom povedali "áno" (máme to v tomto smere trochu prehodené :)). Pár dní na to sme s Tomáškom a ešte mojou sestrou Jankou vyrazili na našu svadobnú cestu na Mallorcu. Leteli sme z Bratislavy Ryanairom a na 12 dní sme brali len príručnú batožinu, kočík a autosedačku. Let s 18-mesačným neposedným batoliatkom bol celkom náročný, ale boli sme na neho traja, tak to šlo zvládnuť. Akurát nabudúce si musíme priplatiť sedadlá vedľa seba, pretože nie vždy je posádka lietadla ochotná presadiť nás k sebe.

Po prílete do Palma de Mallorca nastal menší zádrhel na letisku, kde sme mali mať rezervované auto v požičovni. Ukázalo sa, že chcú od nás poistenie v cene stoviek euro, o ktorom predtým pri rezervácii online cez Raynair nebola ani zmienka. Bez auta by sme boli stratení a nakoniec tak nezostávalo nič iné, len ho zaplatiť. Poučenie - nabudúce nevyužiť tu "výhodnú" ponuku priamo od Raynairu, pretože to ich poistenie štandartne požičovne neuznávajú a je treba to doplatiť. Lepšie je spraviť rezerváciu cez nejaký sprostredkovateľský web, kde má človek predstavu o celkovej cene. 

Keď sme sa konečne dostali z letiskovej budovy, ovial nás teplý vzduch Palmy. Bol síce začiatok októbra, ale slnko pražilo a pláže boli plné, takže sme neváhali, v aute na seba obliekli plavky a išli sme sa vykúpať. V ten deň nás však ešte čakala cesta na druhý koniec ostrova do Port do Pollenca, kde sme mali rezervovaný hotel. Našťastie Mallorca je malá a všetko je relatívne blízko, takže po hodine a pol v aute sme konečne vyčerpaní dorazili na izbu.

Na pláži v Port de Pollenca

Cala Boquer

Nie moc nadšený cestovateľ

Počasie sa druhý deň zhoršilo a začal fúkať silný vietor. Na kúpanie to už nebolo, ale to nám veľmi neprekážalo, pretože bolo na čo pozerať. Severnej časti ostrova dominujú krásne zátoky s útesmi, takže sme podnikli niekoľko výletov. Jeden z nich bola pešia prechádzka ku Cala Boquer s východiskom neďaleko nášho hotela v Port de Pollenca. Na mape to nevyzeralo nijak náročne, pár km tam a pár km späť, ale to by sme so sebou nesmeli mať Tomáška. Terén bol kamenistý, tak sme zobrali len nosítko a golfky nechali na izbe. Nakoniec to dopadlo tak, že nosítko odmietal a skoro celú dobu som ho niesla na rukách. Jeho 12 kg sa už pekne prenieslo.

Ďalší deň sme vybrali autom na Cap de Formentor, podľa sprievodcu vychýrená turistická destinácia - najsevernejší výbežok ostrova s majákom. Úzkou kľukatou cestou sme sa predierali pomedzi skaly a ja som neraz obdivovala Honzove šoférovacie umenie. Tesne pred cieľovou destináciou sme zbadali dlhý had áut čakajúcich na parkovacie miesto. Neviem si predstaviť, ako to tam musí vyzerať v sezóne. Čakať vo fronte sa nám nechcelo, tak sme naše auto odparkovali na najbližšom možnom mieste a maják tak prenechali trpezlivejším turistom. Našli sme kľudné miesto s krásnym výhľadmi na burácajúci oceán, kde až na hladnú kozu nikto nebol. Znova sme sa poučili, že sprievodcu musíme brať s rezervou.

Maják na Cap de Formentor

Cap de Formentor

Na severe ostrova sme strávili celkom 6 dní, pričom sme ešte navštívili mestá Pollenca a Alcudia. Alcudia vyniká zrekonštruovanými mestkými hradbami, z ktorých je pekný výhľad na strechy a záhrady domov. V Pollence doporučujeme výlet k pevnosti Santuari del Puig de Maria, ktorý však sprevádza síce krátky, ale strmý výšlap. Aj tentokrát sme ho absolvovali len s nosítkom, bohužiaľ Tomáškovi sa stúpanie do kopca moc nepáčilo a celý čas cestou tam aj naspäť to dával hlasite najavo. Mohli by sme zaviesť novú športovú disciplínu - beh do kopca s revúcim dieťaťom v náručí :) Z Puig de Maria sa nám naskytli nádherné výhľady na skalnaté pobrežie. Asi po pol hodine sme zistili, že hneď vedľa kostola je aj reštaurácia. Počasie nám zrovna neprialo, tak sme sa rozhodli skúsiť mallorskú kuchyňu. Výber z jedálneho lístku bol trefou na slepo, nakoniec nám priniesli dve polievky. Jedna bola celkom dobrá šošovicová a druhá bola Sopa mallorquina, čo sa ukázalo ako podivná zmes zeleniny a chleba. No mali sme čo robiť, aby sme ich v troch osobách zjedli.

Výhľad z Puig de Maria

Únava po výstupe

Pollenca

Po preskúmaní severnej časti ostrova nás čakal presun späť do Palmy. Tentokrát sme však nevolili diaľnicu, ale dlhšiu severnú trasu, ktorá viedla cez majestátne hory Serra de Tramuntana. Nemohli sme vynechať preslávenú cestu do zálivu Sa Calobra, ktorá je obľúbená hlavne medzi cyklistami. Na pár km prekonáva prevýšenie 720 m. Moji spolucestujúci boli nadšení, ale môj žalúdok tie serpentíny nezvládal akosi nezvládal moc dobre. Mala som na to dobrý dôvod, ale ten bol v tej dobe ešte tajomstvo :) 

Serra de Tramuntana

Cesta k Sa Calobra

Sa Calobra

Platja Tuent

Samotné Sa Calobra bolo celkom sklamanie. Jedna úzka kamenistá pláž medzi skalami, dav turistov a predražené turistické reštaurácie. Radšej sme sa rýchlo presunuli na vedľajšiu zátoku Platja Tuent s krajšou plážou a bez davov.

Po návrate do Palmy sme sa ubytovali v malinkatom prenajatom byte v štvrti S'Arenal. Byt vyzeral na fotkách krásne, menšiu nepríjemnosť predstavovalo futbalové ihrisko hneď vedľa, kde sa do polnoci hrali hlučné zápasy. Zamračenú oblohu vystriedalo slniečko, takže sme posledné dni trávili preskúmavaním historického centra Palmy de Mallorca a na pláži. Zrovna v ten víkend sa konal v Palme polmaratón, ktorý ma síce lákal, ale po zvážení môjho stavu som ho radšej zamietla. Namiesto neho sme podnikli výlet do Valdemossy a Solleru. 

Valdemossa je krásne, ale dosť turistické mesto. V Sollere sa nám najviac páčila jazda historickou električkou cez citrusové sady. Tomáško by tvrdil, že najlepšia bola zmrzlina - dal to najavo svojím prvým slovom "ňam-ňam".

Katedrála v Palme de Mallorca

Valdemossa

Návrat zo slnečnej Mallorcy do sychravej Prahy bol náročný, ale Mallorca stála za to. Ísť na jeseň sa ukázala ako dobrá voľba - počasie bolo ešte príjemné a vyhli sme sa davom turistov (až na pár výnimiek). Na každom kroku sme v tomto období stretávali cyklistov a iných športovcov, ktorý mierne podnebie využívajú na jesennú a zimnú prípravu. Mallorcu rozhodne ešte navštívime znova a tentokrát si so sebou určite vezmeme aj bicykle :)

Rakúsko - Fornach, Bad Goisern, Hallstatt

Severné Rakúske Alpy - oblasť Salzkammergut - sú z Prahy relatívne dobre dostupné (cca 4 hodiny jazdy, rovnako ako k nám domov na Slovensko), preto sme mali celkom jasno, kam sa vybrať na prvú dovolenku s naším polročným chlapcom.

Telefonicky prostredníctvom kamarátky hovoriacej nemecky sme si zarezervovali ubytovanie v malom penzióne v predhorí Alp v dedinke Fornach, kde sme chceli zostať pár dní a potom bolo v pláne presunúť sa južnejšie. Bohužiaľ naši kamaráti, ktorí mali ísť na víkend s nami, ochoreli, tak nakoniec sme v sobotu skoro ráno vyrazili len my traja - Honza, Ivanka a malý Tomáško.

Mala som trochu obavy, ako cestu autom zvládne Tomáško, ale nakoniec to skoro celé prespal. Až tesne na konci už dával najavo svoju nespokojnosť v autosedačke. V spomínanom penzióne nikto nehovoril anglicky, tak sme sa dohovárali rukami nohami.

V Alpách som bola poriadne prvýkrát, ak nepočítam splavovanie Salzy pred rokom a pol, takže ma dosť fascinovala farba trávy a porastu, ktorá bola aj začiatkom jesene krásne zelená. U nás bolo po horúcom a suchom lete všetko vysušené.

Hneď ďalší deň sme vyrazili na malý cyklovýlet cez tamojšie lesy. Počasie úplne neprialo - bolo len pár stupňov nad nulou. Stačilo však pár kopčekov a zima mi už nebola.

Okolie Fornachu sme prejazdili na bikoch aj peši a v pondelok ráno sme sa chceli presunúť do Bad Goisernu. Pokúšali sme sa telefonicky zajednať ubytovanie, no bohužiaľ všetky penzióny a "zimmer" boli obsadené. Bolo nám to dosť divné, keďže bolo už po sezóne, tak sme sa rozhodli skúsiť nájsť niečo rovno na mieste.

To sa ukázalo byť celkom problém. Akonáhle miestni obyvatelia (asi zo strachu z utečencov?) zistili, že nehovoríme nemecky, mali sme proste smolu. Nepresvedčilo ich ani to, že máme bicykle na streche auta a so sebou malé bábätko. Skúšali sme to aj v informačnom centre, ale bez úspechu. Tam nám potvrdili, že sa miestni boja. Našťastie tam bola wifi, takže sa nám podarilo nájsť jeden pekný hostel, ktorý bol otvorený aj pre cudzincov. Ubytovali sme sa tam na jednu noc, pretože neskôr už mali plno.

V hosteli bola ubytovaná zmeska rôznych cestovateľov a zahraničných študentov, my sme tam boli s prehľadom najstarší ubytovaní. Osadenstvo bolo milé, hlavne mladým Španielkám sa Tomáško dosť páčil. Na ďalšie dni sa nám nakoniec podarilo rezervovať pekný apartmán kúsok od Bad Goisernu cez Booking.com.

Z Bad Goisernu sme vyrážali na cyklotúry, najčastejšie po trase závodu Salzkammergut Trophy, ktorého sa Honza pred dvomi rokmi zúčastnil rovno na najdlhšej a najťažšej trase - asi 210 km a 8000 m prevýšenie. Závod sa mu vtedy nepodarilo úspešne dokončiť, vypadol na timeout tesne pred cieľom. Bolo to celkom zaujímavé spomínanie - "tudy sme taky jeli".

Trasy v Alpách sú náročné už len pre normálnych cyklistov, nieto ešte pre bláznov, ktorí majú so sebou prívesný vozík. Za jeden deň sme mohli prejsť tak maximálne 20 km a nastúpať asi 1000 výškových. Našťastie to naše biky prežili, hlavne brzdy a kľuky dostávali dosť zabrať. Ja som šľapala skoro všetky stúpania na prevod 1-1, nohy pekelne boleli a bola som rada, že žijem. Tie výhľady hore však stáli za to :)

Na konci dovolenky sme si spravili oddychový výlet do Hallstattu, krásneho mestečka na brehu jazera, ktoré je v zozname Unesco. Týždeň ubehol ako nič a už sme museli naspäť do Prahy, unavení ale spokojní.