Borecký půlmaraton

Každú jar sa snažím bežať jeden polmaratón. Tento rok som konečne nebola tehotná alebo tesne po pôrode, takže som sa nemohla vyhovárať. Pôvodne som plánovala ten pražský začiatkom apríla, ale po naskočení výšky štartovného pri prihlasovaní som si to zase rozmyslela a začala som pátrať po niečom inom. Narazila som na Borecký půlmaraton, ktorý vyzeral zvlášť dobre. Priaznivé štartovné, krásne prostredie Kokořínska, trasa na mape nevyzerala zase tak náročne, stúpanie len asi 250 m, klesanie 450 m. Minútu na to som už bola zaregistrovaná. To bolo niekedy na jeseň, času natrénovať dosť, že.

Táto zima mi ale trochu zhatila plány. Celý január a február sa niesol v znamení chorôb a návštev lekára, deti striedavo ochorievali, uzdravovali sa a keď bol náhodou jeden týždeň pokoj, tak si Tomáš rozsekol pusu o radiátor, na čo nasledoval výlet na chirurgiu a ďalšia návšteva lekára, kde v čakárni zase niečo chytila Tánička. No proste kolotoč. Za január som tak mala neslávnych 49 km a za február trochu lepších 72 km. Ďaleko od stovky, v ktorú som tajme dúfala. Viac síl však nebolo a tak som utešovala, že polmaratón som odbehla aj s ďaleko horším tréningom.

Na začiatku marca som si odbehla prvý a aj posledný dlhší beh, 16 km. Cítila som sa pri ňom celkom dobre, takže o 5 km dlhšia trasa by mala byť pohoda. Netušila som, ako moc ma môže tento pretek potrápiť. Tak nejak som sa spoliehala na to, že v polovici marca už bude aspoň trochu jarné počasie, no opak bol pravdou. 17. marca bolo pod nulou a fúkal ostrý vietor. Predchádzajúci deň vydatné dažde prešli do sneženia, takže na bahne spočívalo 5 cm snehu. 

Pôvodný plán, že deti aj s Honzom ma budú čakať na mieste konania závodu, na obecnom futbalovom štadióne vo Velkom Borku, som zavrhla. Do dedinky pri Mělníku som sa dopravila po vlastnej ose autobusom a deti aj s tatínkom boli v teple u svokrovcov v Prahe. Rýchla registrácia, prezliekanie v útulnej futbalovej šatni (v miestnosti pre 12 futbalistov sa prezliekalo skoro 80 žien, netuším, čo robili chlapi, ktorých bolo 3x toľko), ale nálada bola výborná.

Za chvíľu sme sa my ženy pobrali do autobusu, ktorý nás previezol na miesto štartu do Mšena. Počas skoro polhodinovej cesty busom som pozerala z okna a uvedomila som si, akú dlhú štreku to chcem vlastne bežať. A na mape to vyzeralo tak jednoducho... Konečne sme po trmácaní dedinkami vystúpili v Mšene na námestí, na čo nastal hromadný presun k záchodom, kde sa hneď vytvorili obrovské fronty. Nervy proste robia svoje a musela som ísť tiež.

Dosť nerada som sa vzdala vrchnej bundy, ktorú odviezlo odvozové auto do cieľa. Úplnému vymrznutiu som zabránila vyčkávaním za dverami hospody, odkiaľ som vyliezla minútu pred štartom. Výhoda komorného závodu :) Tesne pred štartom sme sa dozvedeli, že organizátori museli na poslednú chvíľu zmeniť trasu prvých piatich kilometrov, pretože prácne nakreslené šipky predchádzajúcu noc zasnežilo. Zabudli nám však povedať, že namiesto 21.1 km bežíme kvôli tejto zmene 22.5 km. Zdá sa to byť detail, ale ku konci preteku to bolo pre mňa dosť zásadné.

Výstrel a na to nastal zbesilý útek námestím do mierneho kopčeka, kde sme pokračovali niekoľko kilometrov po hlavnej ceste. Prvé kilometre po asfalte boli veľmi rýchle a nijak zvlášť príjemné. Väčšina závodníc už bola pred mnou, ujazdený sneh, na ktorom mi moje Salomony moc nedržali, predbiehajúce autá, v protismere autobusy, ktoré práve privážali mužov na štart. Tempo pripomínalo skôr desaťkilometrový závod. Ale už mi aspoň nebola zima. Prudkými serpentínami z dedinky Kanina som dobehla do údolia na prvú občerstovaciu stanicu U grobiána. 7 km za mnou, tempo pod 5:30, vyzeralo to na dobrý štart. Ani za nič mi však nešiel vypiť ľadový čaj a ionťák. Pár hltov ľadového bánanu a na občerstvovačke som stratila minútu. Nič to, to určite doženiem.

Nemohla som ale viac mýliť. Napojili sme sa na červenú značku, po ktorej nasledovalo ďalších 7 kilometrov. Krásne výhľady na kokořínske skaly, vedľa tečúci potok... Ale povrch príšerný, bahno, sneh, zvlnený profil, plno prudkých výbehov a zbehov. Keď som chcela držať tep stále na 180, moje tempo prudko pokleslo skoro k 7:00. Pár prekážok na trati pripomínalo Spartan race - preskakovanie spadnutého stromu a potok, cez ktorý viedla lávka v podobe troch šmykľavých klád. Keby to nestačilo, už okolo 10 kilometra som cítila, že sa mi zospodu klenby na chodidlách robia otlaky. Nasledovala zastávka a lepenie náplasti, na čo som už nechala nohy svojmu osudu. Pomohlo to len čiastočne, takže som zvyšok preteku pekne cítila každý krok.

Na ďalšiu občerstovačku na 14. kilometri som už dobehla celkom unavená. Minútová pauza, ľadový banán a už som vyrážala na krátku asfaltovú pasáž po ujazdenom snehu a nasledovalo najväčšie stúpanie preteku, kopec z dedinky Hlědsebe. Nohy už pekne boleli, o otlakoch ani nehovorím, utešovala som sa len tým, že po tomto kopci to bude len z kopca...  Väčšinu asi kilometrového stúpania som bežala, čím som však asi prišla o posledné zbytky síl. A vydesila ma ceduľa na trati "Borecký půlmaraton, 16 km" Hovorila som si, ako je to možné, moje hodinky už ukazujú 17,5 km!!!

Na poslednej občerstvovačke na vrchole kopca som sa pýtala organizátorov, koľkože je to do cieľa. Dostala som odpoveď, už len 4 a pol, to je pohoda. Uff, keď je človek psychicky zmierený s tromi kilometrami, tak ho toto dokáže doraziť :D Už som bola na trati skoro dve hodiny a každý krok sa stával bojom. Boleli ma chodidlá, svaly, kĺby. Aby som na to nemyslela, každým krokom som si opakovala mantru "Tomáš, Táňa" a pomaly sa sunula k cieli. V záverečnom klesaní by sa to dalo krásne rozbehnúť, ale už to proste nešlo. Nasledoval pre mňa nekonečný priebeh Velkým Borkom. Tesne pred futbalovým štadiónom na mňa mával Honza s Táničkou v náručí, nakoniec prišiel po mňa aj s deťmi a už ma vyčkával. Asi len vďaka tomu som posledné metre bežala aj keď som už nemohla, čakalo nás ešte obehnutie futbalového štadiónu v hlbokom bahne, také milé rozlúčenie so závodom.

Konečne som bola v cieli a nastala úľava. Nohy teda boleli ako čert a skoro som Táničku ani neudržala na rukách pri fotení.

Tento závod ma pekne potrápil, namiesto jarného pohodového polmaratónu ma čakalo zimné peklo :) Útechou mi je, že potrápil nielen mňa. Ďakujem sa veľkú psychickú podporu závodníčky, s ktorou som sa stretávala posledné dve tretiny preteku. Celkový čas 2:19:57, päť minút som stratila na občerstvovačkách a lepením náplastí. Mám obrovskú chuť skúsiť to o rok znova a poriadne, nabudúce by som však prosila jarné počasie :)

Pražský polmaratón

Pražský polmaratón je asi môj srdcový závod. Síce si každý rok hovorím, že to za to drahšie a drahšie štartovné a davy bežcov mi to nestojí, ale nakoniec nikdy neodolám a prihlásim sa. V horšom prípade zháňam štartovné na poslednú chvíľu.

Tento rok to bolo trochu inak. Minulý ročník som vynechala - v tej dobe som bola akurát v pôrodnici a tento rok to bola pre mňa výzva. Podarí sa mi aj po pôrode sa dostať aspoň trochu do pôvodnej formy?

Štartovné som si kúpila ešte niekedy na jeseň a počítala som s tým, ako budem cez zimu trénovať. Nakoniec to nešlo moc podľa plánu. Únava spojená s nevyspatosťou (Tomáško sa ešte aj teraz v roku budí niekoľkokrát na mliečko) spôsobila, že som chodila behať tak maximálne dvakrát do týždňa, v horšom prípade len raz. Vzdialenosti boli do 10 km, časť z toho síce bolo s behacím kočíkom (to si hovorím, že 10 km s kočíkom je ako 14 bez :)), ale inak žiadna sláva. Od začiatku roku som nabehala za 3 mesiace asi len 120 km plus ešte niečo málo na bežkách a na biku, najdlhší beh počas prípravy mal 13 km.

Ako na potvoru som sa noc zo štvrtka na piatok pred závodom moc nevyspala, pretože som trpela na nejakú záhadnú brušnú koliku, ktorá sa občas objaví, keď mi nesadne nejaké jedlo. Viem, že na to pomáha najviac diéta, čo nie je pred polmaratónom práve ideálne.

V sobotu ráno pred závodom som sa obliekala s ešte divným pocitom v bruchu a dúfala som, že mi pôjde aspoň trochu behať. Podľa predpovede mal byť slnečný deň a relatívne chladno, ale po skúsenosti som volila tričko s krátkym rukávom a kraťase.

Na štarte ma prekvapilo, ako moc sú ostatní bežci naobliekaní. Dlhé nohavice, tričko s dlhým rukávom a na tom ešte bunda nebolo nejak výnimočné, za to ja som tam v kraťasoch trochu mrzla. Natrela som si nohy hrejivým gélom, ktorý som dostala v registračnej taške, ale ten moc nepomohol (nohy ma začali páliť až doma po osprchovaní, žeby nejaký oneskorený účinok?). No už za chvíľu som moju voľbu neľutovala. Slniečko začalo pekne piecť a dosť často som predbiehala úplne mokrých bežcov, potiacich sa v moc vrstvách oblečenia.

Polmaratón odštartoval, už za pár minút som prebiehala štartovacou bránou a zapínala som si hodiny s GPS. Prvýkrát som bežala závod s chytrými hodinkami - síce ten najjednoduchší model, ale poslúžil. Ako vždy mám totiž na začiatku problém s prepálením štartu. Na hodinkách som si nastavila tempo 11 km/hod a toho som sa viac-menej celý závod držala. Na prvých kilometroch toto tempo bolo ešte relatívne v pohode, ale ako sa závod prehupol do druhej polovice, cítila som, že musím investovať stále viac a viac úsilia, aby som nespomalila. Cítila som sa dobre, za sebou som mala nejakých 14 km, brucho nebolelo, tak som si rozhodla, že to skúsim.

Až niekde okolo 18 kilometra som cítila, že sa mi už moc nechce, ale s vidinou blízkeho cieľa som nepoľavila.  V prvých dvoch polmaratónoch prišla kríza ďaleko skôr a bolo mi o dosť horšie. Do cieľa som dobehla v čase 1:57:00, čo je len o pár minút horšie ako môj osobák z doby pred prckom :) Zato nejaká zásadná eufória sa nekonala, asi preto, že som počas behu zďaleka toľko netrpela ako kedysi.

V cieli už ma čakal Honza s už trochu vyhladovaným Tomáškom (svačinu samozrejme mal, ale mliečko je mliečko).  Ďalšie dni som cítila väčšiu únavu a musela som viac odpočívať, ale to nie je nič, s čím by sa matka na materskej normálne nestretla.

Nedostatok natrénovaných km ma ale predsa len dobehol. V sobotu sme vyrazili trochu sa prebehnúť do Ďábličáku, načo ma začalo bolieť koleno. Kolená som si pri polmaratóne trochu cítila, ale žiadna tragédia to nebola. Teraz to však bolelo o dosť viac a horko-ťažko som dobehla domov. Po mesiaci bez behu sa to zlepšilo, ale musím si dávať pozor.