Borecký půlmaraton

Každú jar sa snažím bežať jeden polmaratón. Tento rok som konečne nebola tehotná alebo tesne po pôrode, takže som sa nemohla vyhovárať. Pôvodne som plánovala ten pražský začiatkom apríla, ale po naskočení výšky štartovného pri prihlasovaní som si to zase rozmyslela a začala som pátrať po niečom inom. Narazila som na Borecký půlmaraton, ktorý vyzeral zvlášť dobre. Priaznivé štartovné, krásne prostredie Kokořínska, trasa na mape nevyzerala zase tak náročne, stúpanie len asi 250 m, klesanie 450 m. Minútu na to som už bola zaregistrovaná. To bolo niekedy na jeseň, času natrénovať dosť, že.

Táto zima mi ale trochu zhatila plány. Celý január a február sa niesol v znamení chorôb a návštev lekára, deti striedavo ochorievali, uzdravovali sa a keď bol náhodou jeden týždeň pokoj, tak si Tomáš rozsekol pusu o radiátor, na čo nasledoval výlet na chirurgiu a ďalšia návšteva lekára, kde v čakárni zase niečo chytila Tánička. No proste kolotoč. Za január som tak mala neslávnych 49 km a za február trochu lepších 72 km. Ďaleko od stovky, v ktorú som tajme dúfala. Viac síl však nebolo a tak som utešovala, že polmaratón som odbehla aj s ďaleko horším tréningom.

Na začiatku marca som si odbehla prvý a aj posledný dlhší beh, 16 km. Cítila som sa pri ňom celkom dobre, takže o 5 km dlhšia trasa by mala byť pohoda. Netušila som, ako moc ma môže tento pretek potrápiť. Tak nejak som sa spoliehala na to, že v polovici marca už bude aspoň trochu jarné počasie, no opak bol pravdou. 17. marca bolo pod nulou a fúkal ostrý vietor. Predchádzajúci deň vydatné dažde prešli do sneženia, takže na bahne spočívalo 5 cm snehu. 

Pôvodný plán, že deti aj s Honzom ma budú čakať na mieste konania závodu, na obecnom futbalovom štadióne vo Velkom Borku, som zavrhla. Do dedinky pri Mělníku som sa dopravila po vlastnej ose autobusom a deti aj s tatínkom boli v teple u svokrovcov v Prahe. Rýchla registrácia, prezliekanie v útulnej futbalovej šatni (v miestnosti pre 12 futbalistov sa prezliekalo skoro 80 žien, netuším, čo robili chlapi, ktorých bolo 3x toľko), ale nálada bola výborná.

Za chvíľu sme sa my ženy pobrali do autobusu, ktorý nás previezol na miesto štartu do Mšena. Počas skoro polhodinovej cesty busom som pozerala z okna a uvedomila som si, akú dlhú štreku to chcem vlastne bežať. A na mape to vyzeralo tak jednoducho... Konečne sme po trmácaní dedinkami vystúpili v Mšene na námestí, na čo nastal hromadný presun k záchodom, kde sa hneď vytvorili obrovské fronty. Nervy proste robia svoje a musela som ísť tiež.

Dosť nerada som sa vzdala vrchnej bundy, ktorú odviezlo odvozové auto do cieľa. Úplnému vymrznutiu som zabránila vyčkávaním za dverami hospody, odkiaľ som vyliezla minútu pred štartom. Výhoda komorného závodu :) Tesne pred štartom sme sa dozvedeli, že organizátori museli na poslednú chvíľu zmeniť trasu prvých piatich kilometrov, pretože prácne nakreslené šipky predchádzajúcu noc zasnežilo. Zabudli nám však povedať, že namiesto 21.1 km bežíme kvôli tejto zmene 22.5 km. Zdá sa to byť detail, ale ku konci preteku to bolo pre mňa dosť zásadné.

Výstrel a na to nastal zbesilý útek námestím do mierneho kopčeka, kde sme pokračovali niekoľko kilometrov po hlavnej ceste. Prvé kilometre po asfalte boli veľmi rýchle a nijak zvlášť príjemné. Väčšina závodníc už bola pred mnou, ujazdený sneh, na ktorom mi moje Salomony moc nedržali, predbiehajúce autá, v protismere autobusy, ktoré práve privážali mužov na štart. Tempo pripomínalo skôr desaťkilometrový závod. Ale už mi aspoň nebola zima. Prudkými serpentínami z dedinky Kanina som dobehla do údolia na prvú občerstovaciu stanicu U grobiána. 7 km za mnou, tempo pod 5:30, vyzeralo to na dobrý štart. Ani za nič mi však nešiel vypiť ľadový čaj a ionťák. Pár hltov ľadového bánanu a na občerstvovačke som stratila minútu. Nič to, to určite doženiem.

Nemohla som ale viac mýliť. Napojili sme sa na červenú značku, po ktorej nasledovalo ďalších 7 kilometrov. Krásne výhľady na kokořínske skaly, vedľa tečúci potok... Ale povrch príšerný, bahno, sneh, zvlnený profil, plno prudkých výbehov a zbehov. Keď som chcela držať tep stále na 180, moje tempo prudko pokleslo skoro k 7:00. Pár prekážok na trati pripomínalo Spartan race - preskakovanie spadnutého stromu a potok, cez ktorý viedla lávka v podobe troch šmykľavých klád. Keby to nestačilo, už okolo 10 kilometra som cítila, že sa mi zospodu klenby na chodidlách robia otlaky. Nasledovala zastávka a lepenie náplasti, na čo som už nechala nohy svojmu osudu. Pomohlo to len čiastočne, takže som zvyšok preteku pekne cítila každý krok.

Na ďalšiu občerstovačku na 14. kilometri som už dobehla celkom unavená. Minútová pauza, ľadový banán a už som vyrážala na krátku asfaltovú pasáž po ujazdenom snehu a nasledovalo najväčšie stúpanie preteku, kopec z dedinky Hlědsebe. Nohy už pekne boleli, o otlakoch ani nehovorím, utešovala som sa len tým, že po tomto kopci to bude len z kopca...  Väčšinu asi kilometrového stúpania som bežala, čím som však asi prišla o posledné zbytky síl. A vydesila ma ceduľa na trati "Borecký půlmaraton, 16 km" Hovorila som si, ako je to možné, moje hodinky už ukazujú 17,5 km!!!

Na poslednej občerstvovačke na vrchole kopca som sa pýtala organizátorov, koľkože je to do cieľa. Dostala som odpoveď, už len 4 a pol, to je pohoda. Uff, keď je človek psychicky zmierený s tromi kilometrami, tak ho toto dokáže doraziť :D Už som bola na trati skoro dve hodiny a každý krok sa stával bojom. Boleli ma chodidlá, svaly, kĺby. Aby som na to nemyslela, každým krokom som si opakovala mantru "Tomáš, Táňa" a pomaly sa sunula k cieli. V záverečnom klesaní by sa to dalo krásne rozbehnúť, ale už to proste nešlo. Nasledoval pre mňa nekonečný priebeh Velkým Borkom. Tesne pred futbalovým štadiónom na mňa mával Honza s Táničkou v náručí, nakoniec prišiel po mňa aj s deťmi a už ma vyčkával. Asi len vďaka tomu som posledné metre bežala aj keď som už nemohla, čakalo nás ešte obehnutie futbalového štadiónu v hlbokom bahne, také milé rozlúčenie so závodom.

Konečne som bola v cieli a nastala úľava. Nohy teda boleli ako čert a skoro som Táničku ani neudržala na rukách pri fotení.

Tento závod ma pekne potrápil, namiesto jarného pohodového polmaratónu ma čakalo zimné peklo :) Útechou mi je, že potrápil nielen mňa. Ďakujem sa veľkú psychickú podporu závodníčky, s ktorou som sa stretávala posledné dve tretiny preteku. Celkový čas 2:19:57, päť minút som stratila na občerstvovačkách a lepením náplastí. Mám obrovskú chuť skúsiť to o rok znova a poriadne, nabudúce by som však prosila jarné počasie :)

Zbraslavský běh H.S.H.

Minule som písala, že už sa mi opäť pomaly vracia chuť skúsiť nejaké závody. No a ubehli asi tri dni a v piatočný večer som v termínovke objavila Zbraslavský běh H.S.H., ktorý sa mal bežať hneď v nedeľu. Na prvý pohľad to vyzeralo fajn - 5 km v prírode, pol hodinu autom od nás. Ale potom som sa pozrela na výškový profil a ozvalo sa "A sakra...".

Prvých 1200 m je do kopca s asi 200 metrov prevýšením, to je stúpanie 15 - 20%. Proste také menšie schody. Našťastie zvyšok je už po rovine alebo z kopca. Ten stupák na začiatku ma vydesil, ale červíček vo mne hlodal a nakoniec zvíťazila chuť závodiť. Presvedčila som aj kamarátku Gabu, ktorá má o trochu staršie deti ako ja, zato behá parádne a jej záľubou je zbieranie segmentov na Strave. Nikdy však žiaden závod nebežala, tak si to chcela skúsiť.

V nedeľu ráno som hneď po zobudení kmitala ako fretka, chceli sme stihnúť detské závody, ktoré boli už 9:30. Zabaliť dve deti je ťažšia úloha, ako by sa nezaujatému pozorovateľovi mohlo zdať. Bola som nervózna, ale zároveň hrozne natešená a celkom mi to prišlo ako príjemná zmena v materskom stereotype. Samozrejme sme však nestíhali a tesne pred deviatou nastupovali do auta, takže sme na miesto závodu dorazili len tak tak. Po príchode najmladší závodník nejavil záujem obliekať sa a vystúpiť z auta, ale nakoniec som ho presvedčila a utekala s ním na štart. Honza medzitým skladal kočík a nakladal do neho Táničku.

Honza stihol spraviť jednu rozmazanú fotku

Stihli sme to presne na poslednú chvíľu, našťastie najprv bežali dievčatá, čo Tomáš komentoval hlasným "Ja! Ja!". 90 metrov nakoniec ubehol s úsmevom, malé nožičky mu kmitali, čo mohli. Nám zostávalo čakať asi dve hodiny do hlavného závodu. Teň deň sa počasie dalo charakterizovať "kosa ako sviňa" - ten nepríjemný pocit, keď je vlhko a okolo nuly a zima zalieza pod oblečenie. Boli sme síce nabalení, čo to šlo, ale pri prezeraní minizoo s deťmi som sa už začala nepríjemne klepať.

Nakoniec boli chlapi s deťmi vyslaní do tepla do hospody a my holky sme sa išli rozbehať.  Za chvíľu som už stála na štarte, vďaka adrenalínu som zabudla aj na zimu. Štart bol intervalový po štvoriciach, so mnou tam stál asi 70-ročný deduľa, k tomu 14 ročný chlapec s otcom. Všetkých som pustila radšej pred seba.

Bolo odštartované a ja som sa pustila do toho kopca, z ktorého som mala také obavy. Pokus o beh som vzdala asi po pár metroch a snažila sa aspoň nejak rýchlo kráčať. Ale stuhnuté nohy sa odmietali hýbať a mala som pocit, že mi prasknú pľúca. Cestička stúpala kamsi do neba, už aj deduľo bol dávno predo mnou. Čože to písali o behaní do kopca? Predkloniť sa, krátke kroky, ruky na stehná. Snažila som sa, ale mala som pocit, že som snáď najpomalšia z celého závodu. Každú chvíľu ma obiehal nejaký ľahkonohý bežec a stúpanie nemalo konca a ja som si tradične hovorila, do čoho som sa zase upísala.

Pomaličky som sa štverala hore, až sa kopec začal trochu narovnávať a už by sa to normálne dalo rozbehnúť. Ale moje nohy proste odmietli spolupracovať. Rozhodla som sa na to netlačiť a ďalej som postupovala aspoň indiánom. Až som zrazu bola úplne hore a už nebol dôvod kráčať, takže som sa donútila rozbehnúť. No nešlo to nijak dobre a druhý kilometer závodu bol celkom trápenie.

Nakoniec sa to však zlomilo, asi hlavne preto, že trasa bola už z kopca. Z poľňačky na hrebeni uhýbala doľava úzka cestička zarezaná v úbočí, z ktorej boli krásne výhľady na údolie pod nami a ja som si to konečne začala užívať. Cestou dolu som sa snažila nabrať stratené minúty, ale nechcela som to tlačiť úplne na krv. Občas som niekoho dokonca predbehla, väčšinou to boli bežkyne tak o 20 kíl ťažšie, plus ten deduľa, ktorý bol so mnou na štarte.

Klesanie na konci bolo prudké a bahnité, v jeden ostrej zatáčke som musela skoro úplne zastaviť, lebo som si nezvolila najvhodnejšiu trajektóriu.  A na konci už len rovinka okolo potoka, kde som sa snažila makať, čo to šlo a už som bola v cieli. Stihla som to za 29 a pol minúty, ale to iba vďaka tomu, že trať mala len 4500m a nie 5 km.

Sotva som chytala dych, ale zaplavil ma dobrý pocit. Vedela som, že lepšie by som to nedala a na to, že som pol roka po pôrode, to bol dobrý výsledok. Rýchlonohá kamarátka Gaba to zabehla ešte o dve minúty lepšie ako ja. Najprv síce hrozne prskala, do čoho som ju to uhnala, ale myslím, že to nebol jej posledný pretek.

Happy po dobehu

Dozvuky:
Takto napísané to vyzerá všetko krásne ružovo. Realita je, že dva dni po závode u mňa nastala silná únava a la zombie stav, sotva som chodila. K tomu sme chytili celá rodina blinkací-nádchový vírus a mňa to tiež neminulo. Tomáš zvracal celú utorňajšiu noc, takmer sme nespali a vtedy som si dosť nadávala, že som si ten závod mohla v nedeľu odpustiť. Proste také menšie materské dno. Teraz po týždni sa už pomaly spamätávam. Ale aj tak sa teším, ako si to zase zopakujem :)

Zátopkova 10 - 5 km štafeta

Druhú augustovú sobotu sme si s Honzom zabehli štafetu na závode Zátopková 10. Po pôrode Táničky na konci mája som už nemohla obsedieť, behanie a závody mi moc chýbali. Moja závodná forma je síce stále v nedohľadne, ale hovorila som si, že 5 kilometrov nejak ubehnem aj s mojimi 15 kilami naviac.

Závod sa konal v krásnom prostredí v lese pri Starej Boleslav, bežal sa dvakrát 5 km okruh po lesných cestách a cestičkách. Zaujímavý bol intervalový štart - závodníci štartovali po 20 sekundách, nehrozilo tak žiadne zdržovanie na úzkych chodníčkoch a prebiehanie stovky pomalších bežcov.

Na miesto sme dorazili doslova na poslednú chvíľu - o desiatej končila registrácia a my sme dorazili 9:57. Platilo pravidlo, že kto neskôr príde, neskôr pobeží. Štafety však štartovali až poobede, takže to bolo vcelku jedno. Čas štartu bol uvedený na čísle, my sme vybiehali krátko po pol jednej.

Dve a pol hodiny do štartu ubehli celkom rýchlo. Tánička bola našťastie celkom dobrá a vydržala v kočíku, aj keď moc nespala, Tomáško sa hral s inými deťmi, zbieral ostružiny a tak normálne zlobil. Musím sa však priznať, že v dave bežcov som sa cítila trochu nemiestne. Všetci sa zdali byť vyšportovaní v top forme, mali značkové bežecké oblečenie a nechýbali ladiace kompresné podkolienky. Ja som mala na sebe oblečenie z Lidlu a Honza po vzoru Zátopka bežal v bavlnenom tričku, čo moderátor na štarte hneď okomentoval - "Konečne správny bavlňák :)".

Štafetu som začínala ja s dúfaním, že deti pol hodinu s Honzom vydržia. Tomáš bol už trochu unavený, Tánička našťastie spala v kočíku.  Rozbehla som sa krásnym lesným chodníčkom a už po pár metroch som za sebou počula dupot obiehajúcej bežkyne. To to moc dobre nezačalo. Namakaná pani v rokoch vystrelila okolo mňa ako nič, zatiaľ čo ja som funela do malého kopčeku. Našťastie ma už nikto iný neobiehal - štartovali sme ako predposledná štafeta.

S behaním od pôrodu Táničky som sa celkom trápila a ani tento beh nebol výnimka. Mala som cieľ zabehnúť to pod 30 minút, takže som každú chvíľu pozerala na hodinky na aktuálne tempo. 15 kíl naviac je 15 kíl naviac, ale tempa okolo 6 minút som sa zubami-nechtami držala. Na treťom kilometri sa mi už nechcelo a začala som si tradične nadávať, do čohože som sa to zase pustila. Krátke závody ma proste bolia o dosť viac než polmaratón. Našťastie za chvíľu som sa už blížila k cieľu, kde som sa donútila ešte zabrať. V diaľke som už videla čakajúceho Honzu, ktorému som predala čip a hneď vyfasovala do náručia Tomáška a do ruky kočík s Táničkou, ktorá sa samozrejme hneď zobudila. Dobehla som za necelých 29 minút, takže som bola dosť spokojná.

A hneď na to som pochopila, prečo nie je dobré po závode hneď zastaviť. Bohužiaľ s dvomi deťmi na nejaké postupné vychladnutie nebola možnosť, musela som čakať v cieli na Honzu s malým kliešťatkom na rukách. To sa mi potom odmenilo svalovou bolesťou, ktorá bola horšia ako keď som dobehla Horskú výzvu 37 km. V medzičase som sa aspoň vyfotila a učila som Tomáška, ako má tatínka povzbudzovať pri dobehu do cieľa.

A za chvíľu sa objavil, svojich 5 km zabehol v podobnom čase ako ja. Na rozdiel odo mňa však vyzeral byť celkom v pohode. Závod už končil, čakalo sa na posledných pár bežcov a my sme sa vydali naspäť okolo pódia, kde sa akurát začali vyhlasovať výsledky. Zrazu som si uvedomila, že Tomáško sa niekam stratil. Začali sme ho hľadať v dave ľudí, keď v tom som sa pozrela na pódium. Áno, suverénne si sedel na stupienkoch pre víťazov a dav vybuchol do smiechu. Odmietal sa odtiaľ pohnúť a Honza ho nakoniec musel odniesť násilím. 

Aj napriek následným boľavým nohám to bol krásny závod, ktorí sme si moc užili. Teraz už len začať poriadne trénovať a nabrať formu :)

Olympijský běh Stromovka

Po minulých terénoch som dostala chuť na nejaký hladký beh po asfalte. Keď som zistila, že neďaleko od nás v Stromovke sa bude bežať 10 km Olympijský běh, moc som neváhala a prihlásila seba aj Honzu. Nevedeli sme, či budeme mať stráženie Tomáška, tak sme počítali aj s variantou, že pobežíme s Chariotom, čo sa nakoniec aj vyplnilo.

Závod sa bežal v stredu o šiestej večer. Predpoveď meteorológov bohužiaľ vyšla, v ten deň sa oteplilo o 10 stupňov skoro až k 30tkám. Môj plán bol bežať v tempe 5:00 a neutaviť sa, čo som nakoniec ani jedno nesplnila :)

Na Výstaviště, kde bolo zázemie závodu, sme prišli s miernym predstihom. Ja som cestou zistila, že mám nejak hlad a smäd, tak som zbaštila postupne banán, Jerky, párok v rohlíku a výdatne zapila Magnesiou.  Spravilo sa fakt teplo, tak sme pred štartom odpočívali v tieni stromu.

Po presune na štart prebehlo ešte jedno rýchle nakojenie Tomáška na lavičke a už sme sa utekali zaradiť na poslednú chvíľu do koridoru. V tomto závode nebolo bežci rozdelení podľa výkonnosti, každý sa postavil, kam chcel. My sme mali so sebou ešte Chariota, tak bol trochu problém napchať sa tam, ale podarilo sa. Závod odštartoval a už za minútu sme klusali štartom.

Prvé dva kilometre boli celkom fajn. Bežalo sa v tieni, trasa viedla z kopca, predbiehala som veľa bežcov a hodinky hlásili tempo okolo 4:45. Honza trošku zaostal, predsa len s 30 kg nákladom sa nedajú behať nejaké super časy.  Po dvoch kilometroch sme podbehli železničnú trať a dostali sa na rozpálenejšiu stranu Stromovky. Slnko pekne pieklo, začala som sa riadne potiť a nohy už neboli zďaleka tak ľahké. Aj keď po chvíli sme zase bežali v tieni, už sa mi schladiť nepodarilo a beh v tempe bol čoraz viac náročnejší. Na štvrtom kilometri som si hovorila, sakra ešte 6 km, to bude masaker. A veru bol.

Nasledoval výbeh malého kopčeka tesne pred otočkou, kde sme prebiehali štartom a vydali sa do druhého okruhu. Na začiatku okruhu stáli hasiči, ktorí polievali bežcov vodou. To by bolo super, keby sa mi nechcelo dosť čúrať a nemala som po pôrode :) Takto som to nejak udržala a pekne si ucvrkla do gatiek, našťastie sa to v tom mokru stratilo. Zvyšok závodu som však bežala s dosť naliehavým pocitom, že sa každú chvíľu pocikám. Honza mi potom hovoril, že som to mala proste pustiť, profesionálni závodníci to tak robia bežne.

Druhé kolo bolo pekne náročné. Tempo už dávno prekročilo 5 minút, nohy boli ťažšie a ťažšie a ja som mala pocit, že sa varím. Počítala som snáď každých 100 metrov, hodinky hlásili tep okolo 190, to som sa radšej rozhodla ignorovať. Niekde na ôsmom km sa mi už vôbec nechcelo a výrazne som spomalila, našťastie to bolo do cieľa už blízko. Na deviatom km som sa s vidinou blízkeho cieľa snažila trochu spamätať a zrýchliť, predsa len čím rýchlejšie bežím, tým skôr to mám za sebou. Konečne posledné stúpanie, otočka a Výstaviště, kde bol cieľ. Dobehla som v čase 51:34, čo bolo na tie podmienky myslím super.

Preskočila som občerstvenie a rovno sa vybrala k Toitoike. Po odľahčení som sa vybrala naspäť a uvidela Honzu, ako s Chariotom akurát pribieha k cieľu. Honza mal čas 57:06 a naštval dobrých pár bežcov, ktorých s kočíkom obehol. Tomáško necelú hodinu behu v kočíku znášal celkom dobre, až posledné kilometre sa začal trochu stažovať.

V cieli sme sa všetci traja osviežili, napili a pokecali s pár známymi, čo bolo moc fajn. Nakoniec sme sa unavení, ale spokojní vybrali domov. Závod to bol dosť náročný, ale pekný. U mňa platí, čím väčšia drina v priebehu, tým lepší pocit potom. Po poslednom polmaratóne, ktorý bol skoro celý úplne v pohode, som zďaleka taký dobrý pocit z výkonu nemala.

V cieli :)

Kokořínský duatlon (9 km beh, 16 km kolo)

Od posledného MTBO závodu ubehla nejaká doba a bolo načase sa opäť na niečo prihlásiť. Voľba padla na Kokořínsky duatlon, ktorý je relatívne na skok z Prahy. S Honzom sme sa prihlásili do kategórií Koko-man a Koko-woman, to znamená, že pôjdeme obe disciplíny, beh a kolo.

Prvej disciplíny som sa nebála, aj keď s mojím behaním posledných pár mesiacov to nie je nijaké slávne. Väčšie starosti mi robilo kolo, v terénoch si stále nie som moc istá a s Chariotom sa moc drsné veci jazdiť nedajú. Na poslednú chvíľu som preto trénovala zjazdy na kamenistých cestách v Jizerkách, ale ani to ma strachu nezbavilo.

V sobotu ráno nás na mieste závodu privítal mokrý terén a kaluže, v noci predtým najskôr pekne spŕchlo. Tomáška sme spiaceho dali do opatery starým rodičom a vydali sa na štart. Závodníkov bolo okolo stovky, z toho niektorí boli pekne nabušení. Úroveň závodu oproti minulému roku očividne stúpla, tak som začala byť moc zvedavá, ako medzi ženami dopadnem. V mojej kategórií bolo prihlásených len 8 závodníc.

Závod odštartoval behom a my sme sa vydali údolím v svižnom tempe. Plán bol šetriť sa pri behu na kolo, čo sa mi teda vôbec nepodarilo. Prvých pár kilometrov to bola ešte celkom pohoda, ale potom sa trať stočila do kopca. Po pár metroch som už umierala a keďže beh do krpálu nie je moja parketa, radšej som prešla do chôdze. To som ešte netušila, že väčšina trate vedie do kopca. Nasledoval krátky strmý úsek z kopca a zase stúpanie. Tentokrát dlhé a pozvoľné. Nalepila som sa na jednu závodníčku a väčšinu sme bežali spolu, ale zatiaľ čo ona sa zdala byť v pohode, ja som už počítala každý meter. Tep okolo 185, takto to ďalej nejde. Nakoniec som ju nechala ujsť a prešla som do chôdze, predsa len som mala pred sebou ešte kolo. Posledné klesanie celkom náročným terénom a už som bola v cieli, 9 km so 190 m prevýšením som ubehla za necelých 57 minút .

Tentokrát ma však čakalo ešte kolo. Rýchle doplnenie tekutín, prezutie do spd topánok a už frčím. Po pár sto metroch veľká kaluž a ani neviem ako, už v nej ležím. Rýchlo som sa cela špinavá pozbierala, ale za pár metrov sa mi to stalo znova. Hneď na to ma predošiel nejaký závodník, no pekný začiatok závodu. Začala som sa sústrediť na jazdu a makať a hneď v prvom kopci som dotyčného závodníka zase obehla. Pár ľudí tam už tlačilo, ja som to vybušila relatívne v pohode, oproti behu mi kolo prišlo ako celkom odpočinok.

Chvíľu na to ma došiel Honza, ktorému som počas behu utiekla. Po zvyšok závodu sme už išli spolu, aj keď mohol byť rýchlejší. Chudák sa strachoval, aby som sa tam niekde nerozflákala. Krátky strmý zjazd sme zvládli celkom v pohode a nasledovalo pár kilometrov po cyklostezke miernym stúpaním. Nasledoval drsný zjazd plný mokrých kameňov, na ktorých to moc nedržalo. Radšej som zosadla a kolo viedla a nebola som zďaleka jediná. Za sucha by som to možno dala, ale za mokra som radšej neriskovala.

Canyon ide ako drak

Šutre za mnou, rýchlo nasadnúť

Honzovi mokrý terén nerobil problémy

Posledný kilometer nás chytil malý daždík, ktorý sa premenil na pekný zlievák. Do cieľa sme obaja dorazili v čase 2 hodiny a 2 minúty a hneď sme sa išli schovať pred dažďom.

Cieľová foto

Dozvedela som sa, že som tretia a že štartovalo len 5 žien. Ani po hodine však žiadna nedorazila do cieľa, takže hrozilo, že som síce tretia, ale zároveň posledná. Po dvoch hodinách však nakoniec štvrtá žena dorazila za veľkého potlesku, tá piata závod nedokončila. Bola to moja prvá bedňa v živote :) Dorazila som v lepšom čase ako víťazka z minulého roku, ale tento rok bola prvá žena lepšia o celých 16 minút. No mám sa určite v čom zlepšovať, nabudúce by to chcelo viac potrénovať zjazdy a rozhodne viac behať.

Pražský polmaratón

Pražský polmaratón je asi môj srdcový závod. Síce si každý rok hovorím, že to za to drahšie a drahšie štartovné a davy bežcov mi to nestojí, ale nakoniec nikdy neodolám a prihlásim sa. V horšom prípade zháňam štartovné na poslednú chvíľu.

Tento rok to bolo trochu inak. Minulý ročník som vynechala - v tej dobe som bola akurát v pôrodnici a tento rok to bola pre mňa výzva. Podarí sa mi aj po pôrode sa dostať aspoň trochu do pôvodnej formy?

Štartovné som si kúpila ešte niekedy na jeseň a počítala som s tým, ako budem cez zimu trénovať. Nakoniec to nešlo moc podľa plánu. Únava spojená s nevyspatosťou (Tomáško sa ešte aj teraz v roku budí niekoľkokrát na mliečko) spôsobila, že som chodila behať tak maximálne dvakrát do týždňa, v horšom prípade len raz. Vzdialenosti boli do 10 km, časť z toho síce bolo s behacím kočíkom (to si hovorím, že 10 km s kočíkom je ako 14 bez :)), ale inak žiadna sláva. Od začiatku roku som nabehala za 3 mesiace asi len 120 km plus ešte niečo málo na bežkách a na biku, najdlhší beh počas prípravy mal 13 km.

Ako na potvoru som sa noc zo štvrtka na piatok pred závodom moc nevyspala, pretože som trpela na nejakú záhadnú brušnú koliku, ktorá sa občas objaví, keď mi nesadne nejaké jedlo. Viem, že na to pomáha najviac diéta, čo nie je pred polmaratónom práve ideálne.

V sobotu ráno pred závodom som sa obliekala s ešte divným pocitom v bruchu a dúfala som, že mi pôjde aspoň trochu behať. Podľa predpovede mal byť slnečný deň a relatívne chladno, ale po skúsenosti som volila tričko s krátkym rukávom a kraťase.

Na štarte ma prekvapilo, ako moc sú ostatní bežci naobliekaní. Dlhé nohavice, tričko s dlhým rukávom a na tom ešte bunda nebolo nejak výnimočné, za to ja som tam v kraťasoch trochu mrzla. Natrela som si nohy hrejivým gélom, ktorý som dostala v registračnej taške, ale ten moc nepomohol (nohy ma začali páliť až doma po osprchovaní, žeby nejaký oneskorený účinok?). No už za chvíľu som moju voľbu neľutovala. Slniečko začalo pekne piecť a dosť často som predbiehala úplne mokrých bežcov, potiacich sa v moc vrstvách oblečenia.

Polmaratón odštartoval, už za pár minút som prebiehala štartovacou bránou a zapínala som si hodiny s GPS. Prvýkrát som bežala závod s chytrými hodinkami - síce ten najjednoduchší model, ale poslúžil. Ako vždy mám totiž na začiatku problém s prepálením štartu. Na hodinkách som si nastavila tempo 11 km/hod a toho som sa viac-menej celý závod držala. Na prvých kilometroch toto tempo bolo ešte relatívne v pohode, ale ako sa závod prehupol do druhej polovice, cítila som, že musím investovať stále viac a viac úsilia, aby som nespomalila. Cítila som sa dobre, za sebou som mala nejakých 14 km, brucho nebolelo, tak som si rozhodla, že to skúsim.

Až niekde okolo 18 kilometra som cítila, že sa mi už moc nechce, ale s vidinou blízkeho cieľa som nepoľavila.  V prvých dvoch polmaratónoch prišla kríza ďaleko skôr a bolo mi o dosť horšie. Do cieľa som dobehla v čase 1:57:00, čo je len o pár minút horšie ako môj osobák z doby pred prckom :) Zato nejaká zásadná eufória sa nekonala, asi preto, že som počas behu zďaleka toľko netrpela ako kedysi.

V cieli už ma čakal Honza s už trochu vyhladovaným Tomáškom (svačinu samozrejme mal, ale mliečko je mliečko).  Ďalšie dni som cítila väčšiu únavu a musela som viac odpočívať, ale to nie je nič, s čím by sa matka na materskej normálne nestretla.

Nedostatok natrénovaných km ma ale predsa len dobehol. V sobotu sme vyrazili trochu sa prebehnúť do Ďábličáku, načo ma začalo bolieť koleno. Kolená som si pri polmaratóne trochu cítila, ale žiadna tragédia to nebola. Teraz to však bolelo o dosť viac a horko-ťažko som dobehla domov. Po mesiaci bez behu sa to zlepšilo, ale musím si dávať pozor.