Kokořínský duatlon (9 km beh, 16 km kolo)

Od posledného MTBO závodu ubehla nejaká doba a bolo načase sa opäť na niečo prihlásiť. Voľba padla na Kokořínsky duatlon, ktorý je relatívne na skok z Prahy. S Honzom sme sa prihlásili do kategórií Koko-man a Koko-woman, to znamená, že pôjdeme obe disciplíny, beh a kolo.

Prvej disciplíny som sa nebála, aj keď s mojím behaním posledných pár mesiacov to nie je nijaké slávne. Väčšie starosti mi robilo kolo, v terénoch si stále nie som moc istá a s Chariotom sa moc drsné veci jazdiť nedajú. Na poslednú chvíľu som preto trénovala zjazdy na kamenistých cestách v Jizerkách, ale ani to ma strachu nezbavilo.

V sobotu ráno nás na mieste závodu privítal mokrý terén a kaluže, v noci predtým najskôr pekne spŕchlo. Tomáška sme spiaceho dali do opatery starým rodičom a vydali sa na štart. Závodníkov bolo okolo stovky, z toho niektorí boli pekne nabušení. Úroveň závodu oproti minulému roku očividne stúpla, tak som začala byť moc zvedavá, ako medzi ženami dopadnem. V mojej kategórií bolo prihlásených len 8 závodníc.

Závod odštartoval behom a my sme sa vydali údolím v svižnom tempe. Plán bol šetriť sa pri behu na kolo, čo sa mi teda vôbec nepodarilo. Prvých pár kilometrov to bola ešte celkom pohoda, ale potom sa trať stočila do kopca. Po pár metroch som už umierala a keďže beh do krpálu nie je moja parketa, radšej som prešla do chôdze. To som ešte netušila, že väčšina trate vedie do kopca. Nasledoval krátky strmý úsek z kopca a zase stúpanie. Tentokrát dlhé a pozvoľné. Nalepila som sa na jednu závodníčku a väčšinu sme bežali spolu, ale zatiaľ čo ona sa zdala byť v pohode, ja som už počítala každý meter. Tep okolo 185, takto to ďalej nejde. Nakoniec som ju nechala ujsť a prešla som do chôdze, predsa len som mala pred sebou ešte kolo. Posledné klesanie celkom náročným terénom a už som bola v cieli, 9 km so 190 m prevýšením som ubehla za necelých 57 minút .

Tentokrát ma však čakalo ešte kolo. Rýchle doplnenie tekutín, prezutie do spd topánok a už frčím. Po pár sto metroch veľká kaluž a ani neviem ako, už v nej ležím. Rýchlo som sa cela špinavá pozbierala, ale za pár metrov sa mi to stalo znova. Hneď na to ma predošiel nejaký závodník, no pekný začiatok závodu. Začala som sa sústrediť na jazdu a makať a hneď v prvom kopci som dotyčného závodníka zase obehla. Pár ľudí tam už tlačilo, ja som to vybušila relatívne v pohode, oproti behu mi kolo prišlo ako celkom odpočinok.

Chvíľu na to ma došiel Honza, ktorému som počas behu utiekla. Po zvyšok závodu sme už išli spolu, aj keď mohol byť rýchlejší. Chudák sa strachoval, aby som sa tam niekde nerozflákala. Krátky strmý zjazd sme zvládli celkom v pohode a nasledovalo pár kilometrov po cyklostezke miernym stúpaním. Nasledoval drsný zjazd plný mokrých kameňov, na ktorých to moc nedržalo. Radšej som zosadla a kolo viedla a nebola som zďaleka jediná. Za sucha by som to možno dala, ale za mokra som radšej neriskovala.

Canyon ide ako drak

Šutre za mnou, rýchlo nasadnúť

Honzovi mokrý terén nerobil problémy

Posledný kilometer nás chytil malý daždík, ktorý sa premenil na pekný zlievák. Do cieľa sme obaja dorazili v čase 2 hodiny a 2 minúty a hneď sme sa išli schovať pred dažďom.

Cieľová foto

Dozvedela som sa, že som tretia a že štartovalo len 5 žien. Ani po hodine však žiadna nedorazila do cieľa, takže hrozilo, že som síce tretia, ale zároveň posledná. Po dvoch hodinách však nakoniec štvrtá žena dorazila za veľkého potlesku, tá piata závod nedokončila. Bola to moja prvá bedňa v živote :) Dorazila som v lepšom čase ako víťazka z minulého roku, ale tento rok bola prvá žena lepšia o celých 16 minút. No mám sa určite v čom zlepšovať, nabudúce by to chcelo viac potrénovať zjazdy a rozhodne viac behať.

Jasoň-Drsoň 30.4.2016

Od polmaratónu už pár dní ubehlo a my sme sa vydali na závody, na ktoré sme sa moc tešili - Jasoň-Drsoň - taký trochu netypický orientačný závod na kole, vzdávajúci hold Cimrmanovi.

V tomto závode je viac kategórii, my sme si zvoli Jasoňa, ktorý je určený pre rekreačných cyklistov. Neviem, nakoľko sme rekreační cyklisti, ale kvôli Tomáškovi sa nám veľmi hodilo, že uprostred závodu je pauza na obed. Náš chlapec sa v prívesnom vozíku vozí rád (keď spí), ale 4 hodiny vkuse by v ňom určite nevydržal.

Závod sa odohrával cez víkend v kempe v Holanoch. Skoro do poslednej chvíle sme nevedeli, či zoženieme ubytovanie, nakoniec sa našťastie podarilo, pretože štart bol už o deviatej ráno a cesta do Holan z Prahy zaberie hodinu a štvrť.

Po príchode v piatok večer do kempu som s obavami sledovala prípravu dvoch disciplín, ktoré nás budú zajtra čakať - prvá bola technická jazda zručnosti na bicykli, ktorá obsahovala mimo iné zatáčanie na piesku, stúpanie s klučkovaním pomedzi korene, preskočenie malého obrubníku, skok z výšky 40 cm a potom jazdu jednou rukou - v druhej človek držal podstavec s tenisovou loptičkou, ktorá nesmela spadnúť. Väčšie obavy mi ale robila druhá disciplína, Čestmírov skok - skok na hrazdu vo výške asi 5 m, samozrejme s istením.

Každý so súťažnej dvojice musel absolvovať jednu z týchto dvoch disciplín a tak sme sa dohodli, že ja budem skákať na hrazdu. Jazdu zručnosti som si predsa len skúsila ešte v piatok a kupodivu to som to prešla iba s malým odšľapnutím pri obrubníku. Na skok z lávky by som si netrúfla, ale ten postavili až v piatok.

V sobotu ráno závod odštartoval ded Vševěd, s ktorým sa muselo rozprávať iba vo veršoch ("dedečku, sundej si dečku"). Na zahriatie bol krátky bežecký orienťák, cca 4 km. Ten sme zvládli bez obmedzení, na šťastie sme našli milú tetu, ktorá nám postrážila na tú chvíľu Tomáška. Po dobehnutí do kempu nastalo krátke občerstvenie všetkých závodníkov v našom týme, vrátane toho najmenšieho.

Nasadli sme na biky a vyrazili na doobedňajšiu etapu. Postup kontrol bol predom daný a dúfali sme, že terén bude aspoň trochu vhodný aj pre Chariota za bicyklom, aj keď je pravda, že s ním sme už prešli všeličo. Trasa viedla zo začiatku po asfaltkách a lesných cestách a súčasťou boli aj dve "živé kontroly". Prvá spočívala v tom, že sme museli v lese nájsť po značkách osem obrázkov z komiksu, zapamätať si ich a potom odpovedať na otázky. Toto sme ešte ako tak zvládli, ale horšia bola druhá kontrola - nájsť rozdiel na obrázkoch z rozprávok, ktoré boli nalepené na kmeňoch stromov. Behala som od jedného obrázku k druhému, ale rozdiel som teda nenašla. Nemohli sme moc strácať čas, pretože vo vozíku nám spalo dieťa, tak sme to po pár pokusoch vzdali.

Nasledovala technickejšia časť trate - zjazd po kameňoch a pieščitom teréne. Sama by som si na jednu pasáž netrúfla, ale keďže som ju uvidela až na poslednú chvíľu, nedalo sa nič robiť a nejak to zjazdiť. Potom už len cesta cez dedinku, pomedzi polia a stúpanie cez lúku k hospode, kde sme si dali všetci traja obed.

Na poobedňajšiu časť sme vyrazili trochu v obavách, či chlapec znova zaspí. Naštastie sa podarilo a obavy z predčasného ukončenia sme vypustili. Stúpaním do sedla sme sa dostali na krásne lesné cesty prebiehajúce Kokořínskom, takže to celkom rýchlo ubiehalo. Do kempu sme dorazili práve včas, Tomáško už bol hore. Celých 44 km vydržal krásne, takže má od nás za to veľké vďaka.

Pre mňa potom nasledovala obávaná časť - skok odvahy, do ktorého sa mi vôbec nechcelo. Ale keď som videla, že hrazdu je možné dať celkom blízko a každý ten skok zvládne, tak som to musela dať aj ja. Skočila som úplne v pohode a najťažsie na tom bolo práve odhodlať sa.

Honza absolvoval jazdu zručnosti. Vedela som, že on s tým nebude mať najmenší problém. Bezpečne sa dostal ku skoku z lávky, kde však už nestačil nabrať dostatočnú rýchlosť a dosť škaredo spadol. Vyviazol však len trochu otlčený a pokračoval ďalej.

Celkovo sme skončili z 22 týmov na 11. mieste, čo je na naše pohodové tempo pekné umiestnenie. Honza by v tomto asi so mnou nesúhlasil, lebo po ťahaní vozíka a jazde zručnosti, kde si dosť mákol (je dosť rozdiel, keď to človek ide v pohode oddýchnutý a po 44 km s Chariotom), bol ďalšie dni riadne dolámaný a prvýkrát v živote zistil, čo je to poriadna svalovica :).

Rakúsko - Fornach, Bad Goisern, Hallstatt

Severné Rakúske Alpy - oblasť Salzkammergut - sú z Prahy relatívne dobre dostupné (cca 4 hodiny jazdy, rovnako ako k nám domov na Slovensko), preto sme mali celkom jasno, kam sa vybrať na prvú dovolenku s naším polročným chlapcom.

Telefonicky prostredníctvom kamarátky hovoriacej nemecky sme si zarezervovali ubytovanie v malom penzióne v predhorí Alp v dedinke Fornach, kde sme chceli zostať pár dní a potom bolo v pláne presunúť sa južnejšie. Bohužiaľ naši kamaráti, ktorí mali ísť na víkend s nami, ochoreli, tak nakoniec sme v sobotu skoro ráno vyrazili len my traja - Honza, Ivanka a malý Tomáško.

Mala som trochu obavy, ako cestu autom zvládne Tomáško, ale nakoniec to skoro celé prespal. Až tesne na konci už dával najavo svoju nespokojnosť v autosedačke. V spomínanom penzióne nikto nehovoril anglicky, tak sme sa dohovárali rukami nohami.

V Alpách som bola poriadne prvýkrát, ak nepočítam splavovanie Salzy pred rokom a pol, takže ma dosť fascinovala farba trávy a porastu, ktorá bola aj začiatkom jesene krásne zelená. U nás bolo po horúcom a suchom lete všetko vysušené.

Hneď ďalší deň sme vyrazili na malý cyklovýlet cez tamojšie lesy. Počasie úplne neprialo - bolo len pár stupňov nad nulou. Stačilo však pár kopčekov a zima mi už nebola.

Okolie Fornachu sme prejazdili na bikoch aj peši a v pondelok ráno sme sa chceli presunúť do Bad Goisernu. Pokúšali sme sa telefonicky zajednať ubytovanie, no bohužiaľ všetky penzióny a "zimmer" boli obsadené. Bolo nám to dosť divné, keďže bolo už po sezóne, tak sme sa rozhodli skúsiť nájsť niečo rovno na mieste.

To sa ukázalo byť celkom problém. Akonáhle miestni obyvatelia (asi zo strachu z utečencov?) zistili, že nehovoríme nemecky, mali sme proste smolu. Nepresvedčilo ich ani to, že máme bicykle na streche auta a so sebou malé bábätko. Skúšali sme to aj v informačnom centre, ale bez úspechu. Tam nám potvrdili, že sa miestni boja. Našťastie tam bola wifi, takže sa nám podarilo nájsť jeden pekný hostel, ktorý bol otvorený aj pre cudzincov. Ubytovali sme sa tam na jednu noc, pretože neskôr už mali plno.

V hosteli bola ubytovaná zmeska rôznych cestovateľov a zahraničných študentov, my sme tam boli s prehľadom najstarší ubytovaní. Osadenstvo bolo milé, hlavne mladým Španielkám sa Tomáško dosť páčil. Na ďalšie dni sa nám nakoniec podarilo rezervovať pekný apartmán kúsok od Bad Goisernu cez Booking.com.

Z Bad Goisernu sme vyrážali na cyklotúry, najčastejšie po trase závodu Salzkammergut Trophy, ktorého sa Honza pred dvomi rokmi zúčastnil rovno na najdlhšej a najťažšej trase - asi 210 km a 8000 m prevýšenie. Závod sa mu vtedy nepodarilo úspešne dokončiť, vypadol na timeout tesne pred cieľom. Bolo to celkom zaujímavé spomínanie - "tudy sme taky jeli".

Trasy v Alpách sú náročné už len pre normálnych cyklistov, nieto ešte pre bláznov, ktorí majú so sebou prívesný vozík. Za jeden deň sme mohli prejsť tak maximálne 20 km a nastúpať asi 1000 výškových. Našťastie to naše biky prežili, hlavne brzdy a kľuky dostávali dosť zabrať. Ja som šľapala skoro všetky stúpania na prevod 1-1, nohy pekelne boleli a bola som rada, že žijem. Tie výhľady hore však stáli za to :)

Na konci dovolenky sme si spravili oddychový výlet do Hallstattu, krásneho mestečka na brehu jazera, ktoré je v zozname Unesco. Týždeň ubehol ako nič a už sme museli naspäť do Prahy, unavení ale spokojní.