Zátopkova 10 - 5 km štafeta

Druhú augustovú sobotu sme si s Honzom zabehli štafetu na závode Zátopková 10. Po pôrode Táničky na konci mája som už nemohla obsedieť, behanie a závody mi moc chýbali. Moja závodná forma je síce stále v nedohľadne, ale hovorila som si, že 5 kilometrov nejak ubehnem aj s mojimi 15 kilami naviac.

Závod sa konal v krásnom prostredí v lese pri Starej Boleslav, bežal sa dvakrát 5 km okruh po lesných cestách a cestičkách. Zaujímavý bol intervalový štart - závodníci štartovali po 20 sekundách, nehrozilo tak žiadne zdržovanie na úzkych chodníčkoch a prebiehanie stovky pomalších bežcov.

Na miesto sme dorazili doslova na poslednú chvíľu - o desiatej končila registrácia a my sme dorazili 9:57. Platilo pravidlo, že kto neskôr príde, neskôr pobeží. Štafety však štartovali až poobede, takže to bolo vcelku jedno. Čas štartu bol uvedený na čísle, my sme vybiehali krátko po pol jednej.

Dve a pol hodiny do štartu ubehli celkom rýchlo. Tánička bola našťastie celkom dobrá a vydržala v kočíku, aj keď moc nespala, Tomáško sa hral s inými deťmi, zbieral ostružiny a tak normálne zlobil. Musím sa však priznať, že v dave bežcov som sa cítila trochu nemiestne. Všetci sa zdali byť vyšportovaní v top forme, mali značkové bežecké oblečenie a nechýbali ladiace kompresné podkolienky. Ja som mala na sebe oblečenie z Lidlu a Honza po vzoru Zátopka bežal v bavlnenom tričku, čo moderátor na štarte hneď okomentoval - "Konečne správny bavlňák :)".

Štafetu som začínala ja s dúfaním, že deti pol hodinu s Honzom vydržia. Tomáš bol už trochu unavený, Tánička našťastie spala v kočíku.  Rozbehla som sa krásnym lesným chodníčkom a už po pár metroch som za sebou počula dupot obiehajúcej bežkyne. To to moc dobre nezačalo. Namakaná pani v rokoch vystrelila okolo mňa ako nič, zatiaľ čo ja som funela do malého kopčeku. Našťastie ma už nikto iný neobiehal - štartovali sme ako predposledná štafeta.

S behaním od pôrodu Táničky som sa celkom trápila a ani tento beh nebol výnimka. Mala som cieľ zabehnúť to pod 30 minút, takže som každú chvíľu pozerala na hodinky na aktuálne tempo. 15 kíl naviac je 15 kíl naviac, ale tempa okolo 6 minút som sa zubami-nechtami držala. Na treťom kilometri sa mi už nechcelo a začala som si tradične nadávať, do čohože som sa to zase pustila. Krátke závody ma proste bolia o dosť viac než polmaratón. Našťastie za chvíľu som sa už blížila k cieľu, kde som sa donútila ešte zabrať. V diaľke som už videla čakajúceho Honzu, ktorému som predala čip a hneď vyfasovala do náručia Tomáška a do ruky kočík s Táničkou, ktorá sa samozrejme hneď zobudila. Dobehla som za necelých 29 minút, takže som bola dosť spokojná.

A hneď na to som pochopila, prečo nie je dobré po závode hneď zastaviť. Bohužiaľ s dvomi deťmi na nejaké postupné vychladnutie nebola možnosť, musela som čakať v cieli na Honzu s malým kliešťatkom na rukách. To sa mi potom odmenilo svalovou bolesťou, ktorá bola horšia ako keď som dobehla Horskú výzvu 37 km. V medzičase som sa aspoň vyfotila a učila som Tomáška, ako má tatínka povzbudzovať pri dobehu do cieľa.

A za chvíľu sa objavil, svojich 5 km zabehol v podobnom čase ako ja. Na rozdiel odo mňa však vyzeral byť celkom v pohode. Závod už končil, čakalo sa na posledných pár bežcov a my sme sa vydali naspäť okolo pódia, kde sa akurát začali vyhlasovať výsledky. Zrazu som si uvedomila, že Tomáško sa niekam stratil. Začali sme ho hľadať v dave ľudí, keď v tom som sa pozrela na pódium. Áno, suverénne si sedel na stupienkoch pre víťazov a dav vybuchol do smiechu. Odmietal sa odtiaľ pohnúť a Honza ho nakoniec musel odniesť násilím. 

Aj napriek následným boľavým nohám to bol krásny závod, ktorí sme si moc užili. Teraz už len začať poriadne trénovať a nabrať formu :)

Festival Pohoda s malým Tomášom

Druhý júlový víkend patrí každoročne najväčšiemu festivalu na Slovensku. Minulý rok sme sa zúčastnili komplet celá rodina aj s Tomášom (tento rok to s čerstvým prírastkom Táničkou moc nešlo) a v tomto článku popíšem našu skúsenosť.

Pohoda sa prezentuje ako festival, kde sú deti vítané. Deti do 12 rokov majú vstup zdarma a rodičia s malými deťmi majú niektoré výhody -  nemusia čakať vo fronte na vstupe, môžu parkovať vo VIP priestore hneď pri bráne a stanovať vo Family parku, ktorý sa nachádza v strede festivalového areálu. Množstvo nachodených kilometrov je tak o niečo menšie, ale aj tak sa človek pekne prejde.

Stanovanie vo Family parku malo jednu veľkú nevýhodu - neďaleko neho sa nachádzal stage s elektronickou hudbou, ktorá dunela do štvrtej rána. Slúchadlá na utlmenie hluku ani špunty v tomto prípade nepomohli. Mojim chlapom v stane to nevadilo, ale ja som sa za tú noc vyspala asi najhoršie, odkedy sa narodil Tomáš. Ďalšiu noc sme sa preto radšej zbalili a z festivalu odišli už okolo polnoci. To sa ukázalo ako správna voľba, pretože sme sa zároveň vyhli hroznej fronte áut, ktorí sa snažili dostať z festivalu ráno po ukončení hudobnej produkcie. Pri východe totiž stáli policajti, ktorí každému šoférovi dávali fúkať. V tomto prípade VIP parkovisko bolo na tom najhoršie, pretože pred sa nachádzali ostatné, bližšie parkovacie sektory.

Family park poskytoval program pre deti - divadlá, rozprávky a podobne, ale naše ročné dieťa to ešte veľmi neocenilo. Jediná časť programu, ktorú sme tam videli, nás moc nezaujala - rozprávka o rybe Bibe vo veľmi zvláštnom podaní. Prebaľovací a dojčiaci kútik mi prišiel malý a nijak extra komfortný, čakala by som väčší priestor v tieni a aspoň menšiu herničku pre malé deti. Nakoniec sme ho ani nepoužili, prebaľovali a dojčili sme, kde bolo aktuálne potrebné. No oproti kútiku na Colors of Ostrava sa Pohoda má ešte v čom zlepšiť.

Hudobnú produkciu hodnotiť nebudem, na väčšine koncertov sa dalo nájsť pokojnešie miesto v úzadí, kde sme mohli byť aj s Tomášom. Prakticky to znamenalo, že sme museli byť niekoľko sto metrov od stageu a hudobníkov sme videli ako malinké postavičky. Úroveň hlasitosti bola aj tak veľká. Najväčší problém bol, že Tomáš bol stále dojčený a niekoľkokrát sa v noci budil na mlieko, takže som v podstate žiadny nočný koncert nevidela. Na chvíľku som sa pozrela na jeden elektronický stage, kde hrali celkom dobre, ale uprostred mi zazvonil telefón, že mám už rýchlo bežať k stanu :) Jedine na headlinerov Prodigy sa nám podarilo uspať Tomáša v kočíku, ktorý sme nechali v stánku neziskovky OZ Genofond, kde pracovaka moja sestra, ktorá ho postrážila.

Celkovo by som to zhrnula tak, že festival bol celkom fajn, ale s takýmito malými deťmi si to človek moc neužije a nemá cenu kupovať si drahý lístok. Z hudobnej produkcie sme veľa nemali, ale brali sme to ako príjemnú zmenu a možnosť stretnúť kamarátov, s ktorými sme sa roky nevideli. Nabudúce by som išla s deťmi kľudne znova na denný program, ale na noc by som deti odviezla k starým rodičom, ktorí bývajú neďaleko Trenčína a užila si festival naplno :)

Mallorca začiatkom októbra

1.10.2016 sme si konečne s Honzom povedali "áno" (máme to v tomto smere trochu prehodené :)). Pár dní na to sme s Tomáškom a ešte mojou sestrou Jankou vyrazili na našu svadobnú cestu na Mallorcu. Leteli sme z Bratislavy Ryanairom a na 12 dní sme brali len príručnú batožinu, kočík a autosedačku. Let s 18-mesačným neposedným batoliatkom bol celkom náročný, ale boli sme na neho traja, tak to šlo zvládnuť. Akurát nabudúce si musíme priplatiť sedadlá vedľa seba, pretože nie vždy je posádka lietadla ochotná presadiť nás k sebe.

Po prílete do Palma de Mallorca nastal menší zádrhel na letisku, kde sme mali mať rezervované auto v požičovni. Ukázalo sa, že chcú od nás poistenie v cene stoviek euro, o ktorom predtým pri rezervácii online cez Raynair nebola ani zmienka. Bez auta by sme boli stratení a nakoniec tak nezostávalo nič iné, len ho zaplatiť. Poučenie - nabudúce nevyužiť tu "výhodnú" ponuku priamo od Raynairu, pretože to ich poistenie štandartne požičovne neuznávajú a je treba to doplatiť. Lepšie je spraviť rezerváciu cez nejaký sprostredkovateľský web, kde má človek predstavu o celkovej cene. 

Keď sme sa konečne dostali z letiskovej budovy, ovial nás teplý vzduch Palmy. Bol síce začiatok októbra, ale slnko pražilo a pláže boli plné, takže sme neváhali, v aute na seba obliekli plavky a išli sme sa vykúpať. V ten deň nás však ešte čakala cesta na druhý koniec ostrova do Port do Pollenca, kde sme mali rezervovaný hotel. Našťastie Mallorca je malá a všetko je relatívne blízko, takže po hodine a pol v aute sme konečne vyčerpaní dorazili na izbu.

Na pláži v Port de Pollenca

Cala Boquer

Nie moc nadšený cestovateľ

Počasie sa druhý deň zhoršilo a začal fúkať silný vietor. Na kúpanie to už nebolo, ale to nám veľmi neprekážalo, pretože bolo na čo pozerať. Severnej časti ostrova dominujú krásne zátoky s útesmi, takže sme podnikli niekoľko výletov. Jeden z nich bola pešia prechádzka ku Cala Boquer s východiskom neďaleko nášho hotela v Port de Pollenca. Na mape to nevyzeralo nijak náročne, pár km tam a pár km späť, ale to by sme so sebou nesmeli mať Tomáška. Terén bol kamenistý, tak sme zobrali len nosítko a golfky nechali na izbe. Nakoniec to dopadlo tak, že nosítko odmietal a skoro celú dobu som ho niesla na rukách. Jeho 12 kg sa už pekne prenieslo.

Ďalší deň sme vybrali autom na Cap de Formentor, podľa sprievodcu vychýrená turistická destinácia - najsevernejší výbežok ostrova s majákom. Úzkou kľukatou cestou sme sa predierali pomedzi skaly a ja som neraz obdivovala Honzove šoférovacie umenie. Tesne pred cieľovou destináciou sme zbadali dlhý had áut čakajúcich na parkovacie miesto. Neviem si predstaviť, ako to tam musí vyzerať v sezóne. Čakať vo fronte sa nám nechcelo, tak sme naše auto odparkovali na najbližšom možnom mieste a maják tak prenechali trpezlivejším turistom. Našli sme kľudné miesto s krásnym výhľadmi na burácajúci oceán, kde až na hladnú kozu nikto nebol. Znova sme sa poučili, že sprievodcu musíme brať s rezervou.

Maják na Cap de Formentor

Cap de Formentor

Na severe ostrova sme strávili celkom 6 dní, pričom sme ešte navštívili mestá Pollenca a Alcudia. Alcudia vyniká zrekonštruovanými mestkými hradbami, z ktorých je pekný výhľad na strechy a záhrady domov. V Pollence doporučujeme výlet k pevnosti Santuari del Puig de Maria, ktorý však sprevádza síce krátky, ale strmý výšlap. Aj tentokrát sme ho absolvovali len s nosítkom, bohužiaľ Tomáškovi sa stúpanie do kopca moc nepáčilo a celý čas cestou tam aj naspäť to dával hlasite najavo. Mohli by sme zaviesť novú športovú disciplínu - beh do kopca s revúcim dieťaťom v náručí :) Z Puig de Maria sa nám naskytli nádherné výhľady na skalnaté pobrežie. Asi po pol hodine sme zistili, že hneď vedľa kostola je aj reštaurácia. Počasie nám zrovna neprialo, tak sme sa rozhodli skúsiť mallorskú kuchyňu. Výber z jedálneho lístku bol trefou na slepo, nakoniec nám priniesli dve polievky. Jedna bola celkom dobrá šošovicová a druhá bola Sopa mallorquina, čo sa ukázalo ako podivná zmes zeleniny a chleba. No mali sme čo robiť, aby sme ich v troch osobách zjedli.

Výhľad z Puig de Maria

Únava po výstupe

Pollenca

Po preskúmaní severnej časti ostrova nás čakal presun späť do Palmy. Tentokrát sme však nevolili diaľnicu, ale dlhšiu severnú trasu, ktorá viedla cez majestátne hory Serra de Tramuntana. Nemohli sme vynechať preslávenú cestu do zálivu Sa Calobra, ktorá je obľúbená hlavne medzi cyklistami. Na pár km prekonáva prevýšenie 720 m. Moji spolucestujúci boli nadšení, ale môj žalúdok tie serpentíny nezvládal akosi nezvládal moc dobre. Mala som na to dobrý dôvod, ale ten bol v tej dobe ešte tajomstvo :) 

Serra de Tramuntana

Cesta k Sa Calobra

Sa Calobra

Platja Tuent

Samotné Sa Calobra bolo celkom sklamanie. Jedna úzka kamenistá pláž medzi skalami, dav turistov a predražené turistické reštaurácie. Radšej sme sa rýchlo presunuli na vedľajšiu zátoku Platja Tuent s krajšou plážou a bez davov.

Po návrate do Palmy sme sa ubytovali v malinkatom prenajatom byte v štvrti S'Arenal. Byt vyzeral na fotkách krásne, menšiu nepríjemnosť predstavovalo futbalové ihrisko hneď vedľa, kde sa do polnoci hrali hlučné zápasy. Zamračenú oblohu vystriedalo slniečko, takže sme posledné dni trávili preskúmavaním historického centra Palmy de Mallorca a na pláži. Zrovna v ten víkend sa konal v Palme polmaratón, ktorý ma síce lákal, ale po zvážení môjho stavu som ho radšej zamietla. Namiesto neho sme podnikli výlet do Valdemossy a Solleru. 

Valdemossa je krásne, ale dosť turistické mesto. V Sollere sa nám najviac páčila jazda historickou električkou cez citrusové sady. Tomáško by tvrdil, že najlepšia bola zmrzlina - dal to najavo svojím prvým slovom "ňam-ňam".

Katedrála v Palme de Mallorca

Valdemossa

Návrat zo slnečnej Mallorcy do sychravej Prahy bol náročný, ale Mallorca stála za to. Ísť na jeseň sa ukázala ako dobrá voľba - počasie bolo ešte príjemné a vyhli sme sa davom turistov (až na pár výnimiek). Na každom kroku sme v tomto období stretávali cyklistov a iných športovcov, ktorý mierne podnebie využívajú na jesennú a zimnú prípravu. Mallorcu rozhodne ešte navštívime znova a tentokrát si so sebou určite vezmeme aj bicykle :)

Olympijský běh Stromovka

Po minulých terénoch som dostala chuť na nejaký hladký beh po asfalte. Keď som zistila, že neďaleko od nás v Stromovke sa bude bežať 10 km Olympijský běh, moc som neváhala a prihlásila seba aj Honzu. Nevedeli sme, či budeme mať stráženie Tomáška, tak sme počítali aj s variantou, že pobežíme s Chariotom, čo sa nakoniec aj vyplnilo.

Závod sa bežal v stredu o šiestej večer. Predpoveď meteorológov bohužiaľ vyšla, v ten deň sa oteplilo o 10 stupňov skoro až k 30tkám. Môj plán bol bežať v tempe 5:00 a neutaviť sa, čo som nakoniec ani jedno nesplnila :)

Na Výstaviště, kde bolo zázemie závodu, sme prišli s miernym predstihom. Ja som cestou zistila, že mám nejak hlad a smäd, tak som zbaštila postupne banán, Jerky, párok v rohlíku a výdatne zapila Magnesiou.  Spravilo sa fakt teplo, tak sme pred štartom odpočívali v tieni stromu.

Po presune na štart prebehlo ešte jedno rýchle nakojenie Tomáška na lavičke a už sme sa utekali zaradiť na poslednú chvíľu do koridoru. V tomto závode nebolo bežci rozdelení podľa výkonnosti, každý sa postavil, kam chcel. My sme mali so sebou ešte Chariota, tak bol trochu problém napchať sa tam, ale podarilo sa. Závod odštartoval a už za minútu sme klusali štartom.

Prvé dva kilometre boli celkom fajn. Bežalo sa v tieni, trasa viedla z kopca, predbiehala som veľa bežcov a hodinky hlásili tempo okolo 4:45. Honza trošku zaostal, predsa len s 30 kg nákladom sa nedajú behať nejaké super časy.  Po dvoch kilometroch sme podbehli železničnú trať a dostali sa na rozpálenejšiu stranu Stromovky. Slnko pekne pieklo, začala som sa riadne potiť a nohy už neboli zďaleka tak ľahké. Aj keď po chvíli sme zase bežali v tieni, už sa mi schladiť nepodarilo a beh v tempe bol čoraz viac náročnejší. Na štvrtom kilometri som si hovorila, sakra ešte 6 km, to bude masaker. A veru bol.

Nasledoval výbeh malého kopčeka tesne pred otočkou, kde sme prebiehali štartom a vydali sa do druhého okruhu. Na začiatku okruhu stáli hasiči, ktorí polievali bežcov vodou. To by bolo super, keby sa mi nechcelo dosť čúrať a nemala som po pôrode :) Takto som to nejak udržala a pekne si ucvrkla do gatiek, našťastie sa to v tom mokru stratilo. Zvyšok závodu som však bežala s dosť naliehavým pocitom, že sa každú chvíľu pocikám. Honza mi potom hovoril, že som to mala proste pustiť, profesionálni závodníci to tak robia bežne.

Druhé kolo bolo pekne náročné. Tempo už dávno prekročilo 5 minút, nohy boli ťažšie a ťažšie a ja som mala pocit, že sa varím. Počítala som snáď každých 100 metrov, hodinky hlásili tep okolo 190, to som sa radšej rozhodla ignorovať. Niekde na ôsmom km sa mi už vôbec nechcelo a výrazne som spomalila, našťastie to bolo do cieľa už blízko. Na deviatom km som sa s vidinou blízkeho cieľa snažila trochu spamätať a zrýchliť, predsa len čím rýchlejšie bežím, tým skôr to mám za sebou. Konečne posledné stúpanie, otočka a Výstaviště, kde bol cieľ. Dobehla som v čase 51:34, čo bolo na tie podmienky myslím super.

Preskočila som občerstvenie a rovno sa vybrala k Toitoike. Po odľahčení som sa vybrala naspäť a uvidela Honzu, ako s Chariotom akurát pribieha k cieľu. Honza mal čas 57:06 a naštval dobrých pár bežcov, ktorých s kočíkom obehol. Tomáško necelú hodinu behu v kočíku znášal celkom dobre, až posledné kilometre sa začal trochu stažovať.

V cieli sme sa všetci traja osviežili, napili a pokecali s pár známymi, čo bolo moc fajn. Nakoniec sme sa unavení, ale spokojní vybrali domov. Závod to bol dosť náročný, ale pekný. U mňa platí, čím väčšia drina v priebehu, tým lepší pocit potom. Po poslednom polmaratóne, ktorý bol skoro celý úplne v pohode, som zďaleka taký dobrý pocit z výkonu nemala.

V cieli :)

Kokořínský duatlon (9 km beh, 16 km kolo)

Od posledného MTBO závodu ubehla nejaká doba a bolo načase sa opäť na niečo prihlásiť. Voľba padla na Kokořínsky duatlon, ktorý je relatívne na skok z Prahy. S Honzom sme sa prihlásili do kategórií Koko-man a Koko-woman, to znamená, že pôjdeme obe disciplíny, beh a kolo.

Prvej disciplíny som sa nebála, aj keď s mojím behaním posledných pár mesiacov to nie je nijaké slávne. Väčšie starosti mi robilo kolo, v terénoch si stále nie som moc istá a s Chariotom sa moc drsné veci jazdiť nedajú. Na poslednú chvíľu som preto trénovala zjazdy na kamenistých cestách v Jizerkách, ale ani to ma strachu nezbavilo.

V sobotu ráno nás na mieste závodu privítal mokrý terén a kaluže, v noci predtým najskôr pekne spŕchlo. Tomáška sme spiaceho dali do opatery starým rodičom a vydali sa na štart. Závodníkov bolo okolo stovky, z toho niektorí boli pekne nabušení. Úroveň závodu oproti minulému roku očividne stúpla, tak som začala byť moc zvedavá, ako medzi ženami dopadnem. V mojej kategórií bolo prihlásených len 8 závodníc.

Závod odštartoval behom a my sme sa vydali údolím v svižnom tempe. Plán bol šetriť sa pri behu na kolo, čo sa mi teda vôbec nepodarilo. Prvých pár kilometrov to bola ešte celkom pohoda, ale potom sa trať stočila do kopca. Po pár metroch som už umierala a keďže beh do krpálu nie je moja parketa, radšej som prešla do chôdze. To som ešte netušila, že väčšina trate vedie do kopca. Nasledoval krátky strmý úsek z kopca a zase stúpanie. Tentokrát dlhé a pozvoľné. Nalepila som sa na jednu závodníčku a väčšinu sme bežali spolu, ale zatiaľ čo ona sa zdala byť v pohode, ja som už počítala každý meter. Tep okolo 185, takto to ďalej nejde. Nakoniec som ju nechala ujsť a prešla som do chôdze, predsa len som mala pred sebou ešte kolo. Posledné klesanie celkom náročným terénom a už som bola v cieli, 9 km so 190 m prevýšením som ubehla za necelých 57 minút .

Tentokrát ma však čakalo ešte kolo. Rýchle doplnenie tekutín, prezutie do spd topánok a už frčím. Po pár sto metroch veľká kaluž a ani neviem ako, už v nej ležím. Rýchlo som sa cela špinavá pozbierala, ale za pár metrov sa mi to stalo znova. Hneď na to ma predošiel nejaký závodník, no pekný začiatok závodu. Začala som sa sústrediť na jazdu a makať a hneď v prvom kopci som dotyčného závodníka zase obehla. Pár ľudí tam už tlačilo, ja som to vybušila relatívne v pohode, oproti behu mi kolo prišlo ako celkom odpočinok.

Chvíľu na to ma došiel Honza, ktorému som počas behu utiekla. Po zvyšok závodu sme už išli spolu, aj keď mohol byť rýchlejší. Chudák sa strachoval, aby som sa tam niekde nerozflákala. Krátky strmý zjazd sme zvládli celkom v pohode a nasledovalo pár kilometrov po cyklostezke miernym stúpaním. Nasledoval drsný zjazd plný mokrých kameňov, na ktorých to moc nedržalo. Radšej som zosadla a kolo viedla a nebola som zďaleka jediná. Za sucha by som to možno dala, ale za mokra som radšej neriskovala.

Canyon ide ako drak

Šutre za mnou, rýchlo nasadnúť

Honzovi mokrý terén nerobil problémy

Posledný kilometer nás chytil malý daždík, ktorý sa premenil na pekný zlievák. Do cieľa sme obaja dorazili v čase 2 hodiny a 2 minúty a hneď sme sa išli schovať pred dažďom.

Cieľová foto

Dozvedela som sa, že som tretia a že štartovalo len 5 žien. Ani po hodine však žiadna nedorazila do cieľa, takže hrozilo, že som síce tretia, ale zároveň posledná. Po dvoch hodinách však nakoniec štvrtá žena dorazila za veľkého potlesku, tá piata závod nedokončila. Bola to moja prvá bedňa v živote :) Dorazila som v lepšom čase ako víťazka z minulého roku, ale tento rok bola prvá žena lepšia o celých 16 minút. No mám sa určite v čom zlepšovať, nabudúce by to chcelo viac potrénovať zjazdy a rozhodne viac behať.

Jasoň-Drsoň 30.4.2016

Od polmaratónu už pár dní ubehlo a my sme sa vydali na závody, na ktoré sme sa moc tešili - Jasoň-Drsoň - taký trochu netypický orientačný závod na kole, vzdávajúci hold Cimrmanovi.

V tomto závode je viac kategórii, my sme si zvoli Jasoňa, ktorý je určený pre rekreačných cyklistov. Neviem, nakoľko sme rekreační cyklisti, ale kvôli Tomáškovi sa nám veľmi hodilo, že uprostred závodu je pauza na obed. Náš chlapec sa v prívesnom vozíku vozí rád (keď spí), ale 4 hodiny vkuse by v ňom určite nevydržal.

Závod sa odohrával cez víkend v kempe v Holanoch. Skoro do poslednej chvíle sme nevedeli, či zoženieme ubytovanie, nakoniec sa našťastie podarilo, pretože štart bol už o deviatej ráno a cesta do Holan z Prahy zaberie hodinu a štvrť.

Po príchode v piatok večer do kempu som s obavami sledovala prípravu dvoch disciplín, ktoré nás budú zajtra čakať - prvá bola technická jazda zručnosti na bicykli, ktorá obsahovala mimo iné zatáčanie na piesku, stúpanie s klučkovaním pomedzi korene, preskočenie malého obrubníku, skok z výšky 40 cm a potom jazdu jednou rukou - v druhej človek držal podstavec s tenisovou loptičkou, ktorá nesmela spadnúť. Väčšie obavy mi ale robila druhá disciplína, Čestmírov skok - skok na hrazdu vo výške asi 5 m, samozrejme s istením.

Každý so súťažnej dvojice musel absolvovať jednu z týchto dvoch disciplín a tak sme sa dohodli, že ja budem skákať na hrazdu. Jazdu zručnosti som si predsa len skúsila ešte v piatok a kupodivu to som to prešla iba s malým odšľapnutím pri obrubníku. Na skok z lávky by som si netrúfla, ale ten postavili až v piatok.

V sobotu ráno závod odštartoval ded Vševěd, s ktorým sa muselo rozprávať iba vo veršoch ("dedečku, sundej si dečku"). Na zahriatie bol krátky bežecký orienťák, cca 4 km. Ten sme zvládli bez obmedzení, na šťastie sme našli milú tetu, ktorá nám postrážila na tú chvíľu Tomáška. Po dobehnutí do kempu nastalo krátke občerstvenie všetkých závodníkov v našom týme, vrátane toho najmenšieho.

Nasadli sme na biky a vyrazili na doobedňajšiu etapu. Postup kontrol bol predom daný a dúfali sme, že terén bude aspoň trochu vhodný aj pre Chariota za bicyklom, aj keď je pravda, že s ním sme už prešli všeličo. Trasa viedla zo začiatku po asfaltkách a lesných cestách a súčasťou boli aj dve "živé kontroly". Prvá spočívala v tom, že sme museli v lese nájsť po značkách osem obrázkov z komiksu, zapamätať si ich a potom odpovedať na otázky. Toto sme ešte ako tak zvládli, ale horšia bola druhá kontrola - nájsť rozdiel na obrázkoch z rozprávok, ktoré boli nalepené na kmeňoch stromov. Behala som od jedného obrázku k druhému, ale rozdiel som teda nenašla. Nemohli sme moc strácať čas, pretože vo vozíku nám spalo dieťa, tak sme to po pár pokusoch vzdali.

Nasledovala technickejšia časť trate - zjazd po kameňoch a pieščitom teréne. Sama by som si na jednu pasáž netrúfla, ale keďže som ju uvidela až na poslednú chvíľu, nedalo sa nič robiť a nejak to zjazdiť. Potom už len cesta cez dedinku, pomedzi polia a stúpanie cez lúku k hospode, kde sme si dali všetci traja obed.

Na poobedňajšiu časť sme vyrazili trochu v obavách, či chlapec znova zaspí. Naštastie sa podarilo a obavy z predčasného ukončenia sme vypustili. Stúpaním do sedla sme sa dostali na krásne lesné cesty prebiehajúce Kokořínskom, takže to celkom rýchlo ubiehalo. Do kempu sme dorazili práve včas, Tomáško už bol hore. Celých 44 km vydržal krásne, takže má od nás za to veľké vďaka.

Pre mňa potom nasledovala obávaná časť - skok odvahy, do ktorého sa mi vôbec nechcelo. Ale keď som videla, že hrazdu je možné dať celkom blízko a každý ten skok zvládne, tak som to musela dať aj ja. Skočila som úplne v pohode a najťažsie na tom bolo práve odhodlať sa.

Honza absolvoval jazdu zručnosti. Vedela som, že on s tým nebude mať najmenší problém. Bezpečne sa dostal ku skoku z lávky, kde však už nestačil nabrať dostatočnú rýchlosť a dosť škaredo spadol. Vyviazol však len trochu otlčený a pokračoval ďalej.

Celkovo sme skončili z 22 týmov na 11. mieste, čo je na naše pohodové tempo pekné umiestnenie. Honza by v tomto asi so mnou nesúhlasil, lebo po ťahaní vozíka a jazde zručnosti, kde si dosť mákol (je dosť rozdiel, keď to človek ide v pohode oddýchnutý a po 44 km s Chariotom), bol ďalšie dni riadne dolámaný a prvýkrát v živote zistil, čo je to poriadna svalovica :).

Pražský polmaratón

Pražský polmaratón je asi môj srdcový závod. Síce si každý rok hovorím, že to za to drahšie a drahšie štartovné a davy bežcov mi to nestojí, ale nakoniec nikdy neodolám a prihlásim sa. V horšom prípade zháňam štartovné na poslednú chvíľu.

Tento rok to bolo trochu inak. Minulý ročník som vynechala - v tej dobe som bola akurát v pôrodnici a tento rok to bola pre mňa výzva. Podarí sa mi aj po pôrode sa dostať aspoň trochu do pôvodnej formy?

Štartovné som si kúpila ešte niekedy na jeseň a počítala som s tým, ako budem cez zimu trénovať. Nakoniec to nešlo moc podľa plánu. Únava spojená s nevyspatosťou (Tomáško sa ešte aj teraz v roku budí niekoľkokrát na mliečko) spôsobila, že som chodila behať tak maximálne dvakrát do týždňa, v horšom prípade len raz. Vzdialenosti boli do 10 km, časť z toho síce bolo s behacím kočíkom (to si hovorím, že 10 km s kočíkom je ako 14 bez :)), ale inak žiadna sláva. Od začiatku roku som nabehala za 3 mesiace asi len 120 km plus ešte niečo málo na bežkách a na biku, najdlhší beh počas prípravy mal 13 km.

Ako na potvoru som sa noc zo štvrtka na piatok pred závodom moc nevyspala, pretože som trpela na nejakú záhadnú brušnú koliku, ktorá sa občas objaví, keď mi nesadne nejaké jedlo. Viem, že na to pomáha najviac diéta, čo nie je pred polmaratónom práve ideálne.

V sobotu ráno pred závodom som sa obliekala s ešte divným pocitom v bruchu a dúfala som, že mi pôjde aspoň trochu behať. Podľa predpovede mal byť slnečný deň a relatívne chladno, ale po skúsenosti som volila tričko s krátkym rukávom a kraťase.

Na štarte ma prekvapilo, ako moc sú ostatní bežci naobliekaní. Dlhé nohavice, tričko s dlhým rukávom a na tom ešte bunda nebolo nejak výnimočné, za to ja som tam v kraťasoch trochu mrzla. Natrela som si nohy hrejivým gélom, ktorý som dostala v registračnej taške, ale ten moc nepomohol (nohy ma začali páliť až doma po osprchovaní, žeby nejaký oneskorený účinok?). No už za chvíľu som moju voľbu neľutovala. Slniečko začalo pekne piecť a dosť často som predbiehala úplne mokrých bežcov, potiacich sa v moc vrstvách oblečenia.

Polmaratón odštartoval, už za pár minút som prebiehala štartovacou bránou a zapínala som si hodiny s GPS. Prvýkrát som bežala závod s chytrými hodinkami - síce ten najjednoduchší model, ale poslúžil. Ako vždy mám totiž na začiatku problém s prepálením štartu. Na hodinkách som si nastavila tempo 11 km/hod a toho som sa viac-menej celý závod držala. Na prvých kilometroch toto tempo bolo ešte relatívne v pohode, ale ako sa závod prehupol do druhej polovice, cítila som, že musím investovať stále viac a viac úsilia, aby som nespomalila. Cítila som sa dobre, za sebou som mala nejakých 14 km, brucho nebolelo, tak som si rozhodla, že to skúsim.

Až niekde okolo 18 kilometra som cítila, že sa mi už moc nechce, ale s vidinou blízkeho cieľa som nepoľavila.  V prvých dvoch polmaratónoch prišla kríza ďaleko skôr a bolo mi o dosť horšie. Do cieľa som dobehla v čase 1:57:00, čo je len o pár minút horšie ako môj osobák z doby pred prckom :) Zato nejaká zásadná eufória sa nekonala, asi preto, že som počas behu zďaleka toľko netrpela ako kedysi.

V cieli už ma čakal Honza s už trochu vyhladovaným Tomáškom (svačinu samozrejme mal, ale mliečko je mliečko).  Ďalšie dni som cítila väčšiu únavu a musela som viac odpočívať, ale to nie je nič, s čím by sa matka na materskej normálne nestretla.

Nedostatok natrénovaných km ma ale predsa len dobehol. V sobotu sme vyrazili trochu sa prebehnúť do Ďábličáku, načo ma začalo bolieť koleno. Kolená som si pri polmaratóne trochu cítila, ale žiadna tragédia to nebola. Teraz to však bolelo o dosť viac a horko-ťažko som dobehla domov. Po mesiaci bez behu sa to zlepšilo, ale musím si dávať pozor.