Závod sa bežal v stredu o šiestej večer. Predpoveď meteorológov bohužiaľ vyšla, v ten deň sa oteplilo o 10 stupňov skoro až k 30tkám. Môj plán bol bežať v tempe 5:00 a neutaviť sa, čo som nakoniec ani jedno nesplnila :)
Na Výstaviště, kde bolo zázemie závodu, sme prišli s miernym predstihom. Ja som cestou zistila, že mám nejak hlad a smäd, tak som zbaštila postupne banán, Jerky, párok v rohlíku a výdatne zapila Magnesiou. Spravilo sa fakt teplo, tak sme pred štartom odpočívali v tieni stromu.
Po presune na štart prebehlo ešte jedno rýchle nakojenie Tomáška na lavičke a už sme sa utekali zaradiť na poslednú chvíľu do koridoru. V tomto závode nebolo bežci rozdelení podľa výkonnosti, každý sa postavil, kam chcel. My sme mali so sebou ešte Chariota, tak bol trochu problém napchať sa tam, ale podarilo sa. Závod odštartoval a už za minútu sme klusali štartom.
Prvé dva kilometre boli celkom fajn. Bežalo sa v tieni, trasa viedla z kopca, predbiehala som veľa bežcov a hodinky hlásili tempo okolo 4:45. Honza trošku zaostal, predsa len s 30 kg nákladom sa nedajú behať nejaké super časy. Po dvoch kilometroch sme podbehli železničnú trať a dostali sa na rozpálenejšiu stranu Stromovky. Slnko pekne pieklo, začala som sa riadne potiť a nohy už neboli zďaleka tak ľahké. Aj keď po chvíli sme zase bežali v tieni, už sa mi schladiť nepodarilo a beh v tempe bol čoraz viac náročnejší. Na štvrtom kilometri som si hovorila, sakra ešte 6 km, to bude masaker. A veru bol.
Nasledoval výbeh malého kopčeka tesne pred otočkou, kde sme prebiehali štartom a vydali sa do druhého okruhu. Na začiatku okruhu stáli hasiči, ktorí polievali bežcov vodou. To by bolo super, keby sa mi nechcelo dosť čúrať a nemala som po pôrode :) Takto som to nejak udržala a pekne si ucvrkla do gatiek, našťastie sa to v tom mokru stratilo. Zvyšok závodu som však bežala s dosť naliehavým pocitom, že sa každú chvíľu pocikám. Honza mi potom hovoril, že som to mala proste pustiť, profesionálni závodníci to tak robia bežne.
Druhé kolo bolo pekne náročné. Tempo už dávno prekročilo 5 minút, nohy boli ťažšie a ťažšie a ja som mala pocit, že sa varím. Počítala som snáď každých 100 metrov, hodinky hlásili tep okolo 190, to som sa radšej rozhodla ignorovať. Niekde na ôsmom km sa mi už vôbec nechcelo a výrazne som spomalila, našťastie to bolo do cieľa už blízko. Na deviatom km som sa s vidinou blízkeho cieľa snažila trochu spamätať a zrýchliť, predsa len čím rýchlejšie bežím, tým skôr to mám za sebou. Konečne posledné stúpanie, otočka a Výstaviště, kde bol cieľ. Dobehla som v čase 51:34, čo bolo na tie podmienky myslím super.
Preskočila som občerstvenie a rovno sa vybrala k Toitoike. Po odľahčení som sa vybrala naspäť a uvidela Honzu, ako s Chariotom akurát pribieha k cieľu. Honza mal čas 57:06 a naštval dobrých pár bežcov, ktorých s kočíkom obehol. Tomáško necelú hodinu behu v kočíku znášal celkom dobre, až posledné kilometre sa začal trochu stažovať.
V cieli sme sa všetci traja osviežili, napili a pokecali s pár známymi, čo bolo moc fajn. Nakoniec sme sa unavení, ale spokojní vybrali domov. Závod to bol dosť náročný, ale pekný. U mňa platí, čím väčšia drina v priebehu, tým lepší pocit potom. Po poslednom polmaratóne, ktorý bol skoro celý úplne v pohode, som zďaleka taký dobrý pocit z výkonu nemala.
 |
| V cieli :) |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára