Jasoň-Drsoň 30.4.2016

Od polmaratónu už pár dní ubehlo a my sme sa vydali na závody, na ktoré sme sa moc tešili - Jasoň-Drsoň - taký trochu netypický orientačný závod na kole, vzdávajúci hold Cimrmanovi.

V tomto závode je viac kategórii, my sme si zvoli Jasoňa, ktorý je určený pre rekreačných cyklistov. Neviem, nakoľko sme rekreační cyklisti, ale kvôli Tomáškovi sa nám veľmi hodilo, že uprostred závodu je pauza na obed. Náš chlapec sa v prívesnom vozíku vozí rád (keď spí), ale 4 hodiny vkuse by v ňom určite nevydržal.

Závod sa odohrával cez víkend v kempe v Holanoch. Skoro do poslednej chvíle sme nevedeli, či zoženieme ubytovanie, nakoniec sa našťastie podarilo, pretože štart bol už o deviatej ráno a cesta do Holan z Prahy zaberie hodinu a štvrť.

Po príchode v piatok večer do kempu som s obavami sledovala prípravu dvoch disciplín, ktoré nás budú zajtra čakať - prvá bola technická jazda zručnosti na bicykli, ktorá obsahovala mimo iné zatáčanie na piesku, stúpanie s klučkovaním pomedzi korene, preskočenie malého obrubníku, skok z výšky 40 cm a potom jazdu jednou rukou - v druhej človek držal podstavec s tenisovou loptičkou, ktorá nesmela spadnúť. Väčšie obavy mi ale robila druhá disciplína, Čestmírov skok - skok na hrazdu vo výške asi 5 m, samozrejme s istením.

Každý so súťažnej dvojice musel absolvovať jednu z týchto dvoch disciplín a tak sme sa dohodli, že ja budem skákať na hrazdu. Jazdu zručnosti som si predsa len skúsila ešte v piatok a kupodivu to som to prešla iba s malým odšľapnutím pri obrubníku. Na skok z lávky by som si netrúfla, ale ten postavili až v piatok.

V sobotu ráno závod odštartoval ded Vševěd, s ktorým sa muselo rozprávať iba vo veršoch ("dedečku, sundej si dečku"). Na zahriatie bol krátky bežecký orienťák, cca 4 km. Ten sme zvládli bez obmedzení, na šťastie sme našli milú tetu, ktorá nám postrážila na tú chvíľu Tomáška. Po dobehnutí do kempu nastalo krátke občerstvenie všetkých závodníkov v našom týme, vrátane toho najmenšieho.

Nasadli sme na biky a vyrazili na doobedňajšiu etapu. Postup kontrol bol predom daný a dúfali sme, že terén bude aspoň trochu vhodný aj pre Chariota za bicyklom, aj keď je pravda, že s ním sme už prešli všeličo. Trasa viedla zo začiatku po asfaltkách a lesných cestách a súčasťou boli aj dve "živé kontroly". Prvá spočívala v tom, že sme museli v lese nájsť po značkách osem obrázkov z komiksu, zapamätať si ich a potom odpovedať na otázky. Toto sme ešte ako tak zvládli, ale horšia bola druhá kontrola - nájsť rozdiel na obrázkoch z rozprávok, ktoré boli nalepené na kmeňoch stromov. Behala som od jedného obrázku k druhému, ale rozdiel som teda nenašla. Nemohli sme moc strácať čas, pretože vo vozíku nám spalo dieťa, tak sme to po pár pokusoch vzdali.

Nasledovala technickejšia časť trate - zjazd po kameňoch a pieščitom teréne. Sama by som si na jednu pasáž netrúfla, ale keďže som ju uvidela až na poslednú chvíľu, nedalo sa nič robiť a nejak to zjazdiť. Potom už len cesta cez dedinku, pomedzi polia a stúpanie cez lúku k hospode, kde sme si dali všetci traja obed.

Na poobedňajšiu časť sme vyrazili trochu v obavách, či chlapec znova zaspí. Naštastie sa podarilo a obavy z predčasného ukončenia sme vypustili. Stúpaním do sedla sme sa dostali na krásne lesné cesty prebiehajúce Kokořínskom, takže to celkom rýchlo ubiehalo. Do kempu sme dorazili práve včas, Tomáško už bol hore. Celých 44 km vydržal krásne, takže má od nás za to veľké vďaka.

Pre mňa potom nasledovala obávaná časť - skok odvahy, do ktorého sa mi vôbec nechcelo. Ale keď som videla, že hrazdu je možné dať celkom blízko a každý ten skok zvládne, tak som to musela dať aj ja. Skočila som úplne v pohode a najťažsie na tom bolo práve odhodlať sa.

Honza absolvoval jazdu zručnosti. Vedela som, že on s tým nebude mať najmenší problém. Bezpečne sa dostal ku skoku z lávky, kde však už nestačil nabrať dostatočnú rýchlosť a dosť škaredo spadol. Vyviazol však len trochu otlčený a pokračoval ďalej.

Celkovo sme skončili z 22 týmov na 11. mieste, čo je na naše pohodové tempo pekné umiestnenie. Honza by v tomto asi so mnou nesúhlasil, lebo po ťahaní vozíka a jazde zručnosti, kde si dosť mákol (je dosť rozdiel, keď to človek ide v pohode oddýchnutý a po 44 km s Chariotom), bol ďalšie dni riadne dolámaný a prvýkrát v živote zistil, čo je to poriadna svalovica :).

Pražský polmaratón

Pražský polmaratón je asi môj srdcový závod. Síce si každý rok hovorím, že to za to drahšie a drahšie štartovné a davy bežcov mi to nestojí, ale nakoniec nikdy neodolám a prihlásim sa. V horšom prípade zháňam štartovné na poslednú chvíľu.

Tento rok to bolo trochu inak. Minulý ročník som vynechala - v tej dobe som bola akurát v pôrodnici a tento rok to bola pre mňa výzva. Podarí sa mi aj po pôrode sa dostať aspoň trochu do pôvodnej formy?

Štartovné som si kúpila ešte niekedy na jeseň a počítala som s tým, ako budem cez zimu trénovať. Nakoniec to nešlo moc podľa plánu. Únava spojená s nevyspatosťou (Tomáško sa ešte aj teraz v roku budí niekoľkokrát na mliečko) spôsobila, že som chodila behať tak maximálne dvakrát do týždňa, v horšom prípade len raz. Vzdialenosti boli do 10 km, časť z toho síce bolo s behacím kočíkom (to si hovorím, že 10 km s kočíkom je ako 14 bez :)), ale inak žiadna sláva. Od začiatku roku som nabehala za 3 mesiace asi len 120 km plus ešte niečo málo na bežkách a na biku, najdlhší beh počas prípravy mal 13 km.

Ako na potvoru som sa noc zo štvrtka na piatok pred závodom moc nevyspala, pretože som trpela na nejakú záhadnú brušnú koliku, ktorá sa občas objaví, keď mi nesadne nejaké jedlo. Viem, že na to pomáha najviac diéta, čo nie je pred polmaratónom práve ideálne.

V sobotu ráno pred závodom som sa obliekala s ešte divným pocitom v bruchu a dúfala som, že mi pôjde aspoň trochu behať. Podľa predpovede mal byť slnečný deň a relatívne chladno, ale po skúsenosti som volila tričko s krátkym rukávom a kraťase.

Na štarte ma prekvapilo, ako moc sú ostatní bežci naobliekaní. Dlhé nohavice, tričko s dlhým rukávom a na tom ešte bunda nebolo nejak výnimočné, za to ja som tam v kraťasoch trochu mrzla. Natrela som si nohy hrejivým gélom, ktorý som dostala v registračnej taške, ale ten moc nepomohol (nohy ma začali páliť až doma po osprchovaní, žeby nejaký oneskorený účinok?). No už za chvíľu som moju voľbu neľutovala. Slniečko začalo pekne piecť a dosť často som predbiehala úplne mokrých bežcov, potiacich sa v moc vrstvách oblečenia.

Polmaratón odštartoval, už za pár minút som prebiehala štartovacou bránou a zapínala som si hodiny s GPS. Prvýkrát som bežala závod s chytrými hodinkami - síce ten najjednoduchší model, ale poslúžil. Ako vždy mám totiž na začiatku problém s prepálením štartu. Na hodinkách som si nastavila tempo 11 km/hod a toho som sa viac-menej celý závod držala. Na prvých kilometroch toto tempo bolo ešte relatívne v pohode, ale ako sa závod prehupol do druhej polovice, cítila som, že musím investovať stále viac a viac úsilia, aby som nespomalila. Cítila som sa dobre, za sebou som mala nejakých 14 km, brucho nebolelo, tak som si rozhodla, že to skúsim.

Až niekde okolo 18 kilometra som cítila, že sa mi už moc nechce, ale s vidinou blízkeho cieľa som nepoľavila.  V prvých dvoch polmaratónoch prišla kríza ďaleko skôr a bolo mi o dosť horšie. Do cieľa som dobehla v čase 1:57:00, čo je len o pár minút horšie ako môj osobák z doby pred prckom :) Zato nejaká zásadná eufória sa nekonala, asi preto, že som počas behu zďaleka toľko netrpela ako kedysi.

V cieli už ma čakal Honza s už trochu vyhladovaným Tomáškom (svačinu samozrejme mal, ale mliečko je mliečko).  Ďalšie dni som cítila väčšiu únavu a musela som viac odpočívať, ale to nie je nič, s čím by sa matka na materskej normálne nestretla.

Nedostatok natrénovaných km ma ale predsa len dobehol. V sobotu sme vyrazili trochu sa prebehnúť do Ďábličáku, načo ma začalo bolieť koleno. Kolená som si pri polmaratóne trochu cítila, ale žiadna tragédia to nebola. Teraz to však bolelo o dosť viac a horko-ťažko som dobehla domov. Po mesiaci bez behu sa to zlepšilo, ale musím si dávať pozor.

Rakúsko - Fornach, Bad Goisern, Hallstatt

Severné Rakúske Alpy - oblasť Salzkammergut - sú z Prahy relatívne dobre dostupné (cca 4 hodiny jazdy, rovnako ako k nám domov na Slovensko), preto sme mali celkom jasno, kam sa vybrať na prvú dovolenku s naším polročným chlapcom.

Telefonicky prostredníctvom kamarátky hovoriacej nemecky sme si zarezervovali ubytovanie v malom penzióne v predhorí Alp v dedinke Fornach, kde sme chceli zostať pár dní a potom bolo v pláne presunúť sa južnejšie. Bohužiaľ naši kamaráti, ktorí mali ísť na víkend s nami, ochoreli, tak nakoniec sme v sobotu skoro ráno vyrazili len my traja - Honza, Ivanka a malý Tomáško.

Mala som trochu obavy, ako cestu autom zvládne Tomáško, ale nakoniec to skoro celé prespal. Až tesne na konci už dával najavo svoju nespokojnosť v autosedačke. V spomínanom penzióne nikto nehovoril anglicky, tak sme sa dohovárali rukami nohami.

V Alpách som bola poriadne prvýkrát, ak nepočítam splavovanie Salzy pred rokom a pol, takže ma dosť fascinovala farba trávy a porastu, ktorá bola aj začiatkom jesene krásne zelená. U nás bolo po horúcom a suchom lete všetko vysušené.

Hneď ďalší deň sme vyrazili na malý cyklovýlet cez tamojšie lesy. Počasie úplne neprialo - bolo len pár stupňov nad nulou. Stačilo však pár kopčekov a zima mi už nebola.

Okolie Fornachu sme prejazdili na bikoch aj peši a v pondelok ráno sme sa chceli presunúť do Bad Goisernu. Pokúšali sme sa telefonicky zajednať ubytovanie, no bohužiaľ všetky penzióny a "zimmer" boli obsadené. Bolo nám to dosť divné, keďže bolo už po sezóne, tak sme sa rozhodli skúsiť nájsť niečo rovno na mieste.

To sa ukázalo byť celkom problém. Akonáhle miestni obyvatelia (asi zo strachu z utečencov?) zistili, že nehovoríme nemecky, mali sme proste smolu. Nepresvedčilo ich ani to, že máme bicykle na streche auta a so sebou malé bábätko. Skúšali sme to aj v informačnom centre, ale bez úspechu. Tam nám potvrdili, že sa miestni boja. Našťastie tam bola wifi, takže sa nám podarilo nájsť jeden pekný hostel, ktorý bol otvorený aj pre cudzincov. Ubytovali sme sa tam na jednu noc, pretože neskôr už mali plno.

V hosteli bola ubytovaná zmeska rôznych cestovateľov a zahraničných študentov, my sme tam boli s prehľadom najstarší ubytovaní. Osadenstvo bolo milé, hlavne mladým Španielkám sa Tomáško dosť páčil. Na ďalšie dni sa nám nakoniec podarilo rezervovať pekný apartmán kúsok od Bad Goisernu cez Booking.com.

Z Bad Goisernu sme vyrážali na cyklotúry, najčastejšie po trase závodu Salzkammergut Trophy, ktorého sa Honza pred dvomi rokmi zúčastnil rovno na najdlhšej a najťažšej trase - asi 210 km a 8000 m prevýšenie. Závod sa mu vtedy nepodarilo úspešne dokončiť, vypadol na timeout tesne pred cieľom. Bolo to celkom zaujímavé spomínanie - "tudy sme taky jeli".

Trasy v Alpách sú náročné už len pre normálnych cyklistov, nieto ešte pre bláznov, ktorí majú so sebou prívesný vozík. Za jeden deň sme mohli prejsť tak maximálne 20 km a nastúpať asi 1000 výškových. Našťastie to naše biky prežili, hlavne brzdy a kľuky dostávali dosť zabrať. Ja som šľapala skoro všetky stúpania na prevod 1-1, nohy pekelne boleli a bola som rada, že žijem. Tie výhľady hore však stáli za to :)

Na konci dovolenky sme si spravili oddychový výlet do Hallstattu, krásneho mestečka na brehu jazera, ktoré je v zozname Unesco. Týždeň ubehol ako nič a už sme museli naspäť do Prahy, unavení ale spokojní.