Rakúsko - Fornach, Bad Goisern, Hallstatt

Severné Rakúske Alpy - oblasť Salzkammergut - sú z Prahy relatívne dobre dostupné (cca 4 hodiny jazdy, rovnako ako k nám domov na Slovensko), preto sme mali celkom jasno, kam sa vybrať na prvú dovolenku s naším polročným chlapcom.

Telefonicky prostredníctvom kamarátky hovoriacej nemecky sme si zarezervovali ubytovanie v malom penzióne v predhorí Alp v dedinke Fornach, kde sme chceli zostať pár dní a potom bolo v pláne presunúť sa južnejšie. Bohužiaľ naši kamaráti, ktorí mali ísť na víkend s nami, ochoreli, tak nakoniec sme v sobotu skoro ráno vyrazili len my traja - Honza, Ivanka a malý Tomáško.

Mala som trochu obavy, ako cestu autom zvládne Tomáško, ale nakoniec to skoro celé prespal. Až tesne na konci už dával najavo svoju nespokojnosť v autosedačke. V spomínanom penzióne nikto nehovoril anglicky, tak sme sa dohovárali rukami nohami.

V Alpách som bola poriadne prvýkrát, ak nepočítam splavovanie Salzy pred rokom a pol, takže ma dosť fascinovala farba trávy a porastu, ktorá bola aj začiatkom jesene krásne zelená. U nás bolo po horúcom a suchom lete všetko vysušené.

Hneď ďalší deň sme vyrazili na malý cyklovýlet cez tamojšie lesy. Počasie úplne neprialo - bolo len pár stupňov nad nulou. Stačilo však pár kopčekov a zima mi už nebola.

Okolie Fornachu sme prejazdili na bikoch aj peši a v pondelok ráno sme sa chceli presunúť do Bad Goisernu. Pokúšali sme sa telefonicky zajednať ubytovanie, no bohužiaľ všetky penzióny a "zimmer" boli obsadené. Bolo nám to dosť divné, keďže bolo už po sezóne, tak sme sa rozhodli skúsiť nájsť niečo rovno na mieste.

To sa ukázalo byť celkom problém. Akonáhle miestni obyvatelia (asi zo strachu z utečencov?) zistili, že nehovoríme nemecky, mali sme proste smolu. Nepresvedčilo ich ani to, že máme bicykle na streche auta a so sebou malé bábätko. Skúšali sme to aj v informačnom centre, ale bez úspechu. Tam nám potvrdili, že sa miestni boja. Našťastie tam bola wifi, takže sa nám podarilo nájsť jeden pekný hostel, ktorý bol otvorený aj pre cudzincov. Ubytovali sme sa tam na jednu noc, pretože neskôr už mali plno.

V hosteli bola ubytovaná zmeska rôznych cestovateľov a zahraničných študentov, my sme tam boli s prehľadom najstarší ubytovaní. Osadenstvo bolo milé, hlavne mladým Španielkám sa Tomáško dosť páčil. Na ďalšie dni sa nám nakoniec podarilo rezervovať pekný apartmán kúsok od Bad Goisernu cez Booking.com.

Z Bad Goisernu sme vyrážali na cyklotúry, najčastejšie po trase závodu Salzkammergut Trophy, ktorého sa Honza pred dvomi rokmi zúčastnil rovno na najdlhšej a najťažšej trase - asi 210 km a 8000 m prevýšenie. Závod sa mu vtedy nepodarilo úspešne dokončiť, vypadol na timeout tesne pred cieľom. Bolo to celkom zaujímavé spomínanie - "tudy sme taky jeli".

Trasy v Alpách sú náročné už len pre normálnych cyklistov, nieto ešte pre bláznov, ktorí majú so sebou prívesný vozík. Za jeden deň sme mohli prejsť tak maximálne 20 km a nastúpať asi 1000 výškových. Našťastie to naše biky prežili, hlavne brzdy a kľuky dostávali dosť zabrať. Ja som šľapala skoro všetky stúpania na prevod 1-1, nohy pekelne boleli a bola som rada, že žijem. Tie výhľady hore však stáli za to :)

Na konci dovolenky sme si spravili oddychový výlet do Hallstattu, krásneho mestečka na brehu jazera, ktoré je v zozname Unesco. Týždeň ubehol ako nič a už sme museli naspäť do Prahy, unavení ale spokojní.