Závod sa konal v krásnom prostredí v lese pri Starej Boleslav, bežal sa dvakrát 5 km okruh po lesných cestách a cestičkách. Zaujímavý bol intervalový štart - závodníci štartovali po 20 sekundách, nehrozilo tak žiadne zdržovanie na úzkych chodníčkoch a prebiehanie stovky pomalších bežcov.Na miesto sme dorazili doslova na poslednú chvíľu - o desiatej končila registrácia a my sme dorazili 9:57. Platilo pravidlo, že kto neskôr príde, neskôr pobeží. Štafety však štartovali až poobede, takže to bolo vcelku jedno. Čas štartu bol uvedený na čísle, my sme vybiehali krátko po pol jednej.
Dve a pol hodiny do štartu ubehli celkom rýchlo. Tánička bola našťastie celkom dobrá a vydržala v kočíku, aj keď moc nespala, Tomáško sa hral s inými deťmi, zbieral ostružiny a tak normálne zlobil. Musím sa však priznať, že v dave bežcov som sa cítila trochu nemiestne. Všetci sa zdali byť vyšportovaní v top forme, mali značkové bežecké oblečenie a nechýbali ladiace kompresné podkolienky. Ja som mala na sebe oblečenie z Lidlu a Honza po vzoru Zátopka bežal v bavlnenom tričku, čo moderátor na štarte hneď okomentoval - "Konečne správny bavlňák :)".
Štafetu som začínala ja s dúfaním, že deti pol hodinu s Honzom vydržia. Tomáš bol už trochu unavený, Tánička našťastie spala v kočíku. Rozbehla som sa krásnym lesným chodníčkom a už po pár metroch som za sebou počula dupot obiehajúcej bežkyne. To to moc dobre nezačalo. Namakaná pani v rokoch vystrelila okolo mňa ako nič, zatiaľ čo ja som funela do malého kopčeku. Našťastie ma už nikto iný neobiehal - štartovali sme ako predposledná štafeta.
S behaním od pôrodu Táničky som sa celkom trápila a ani tento beh nebol výnimka. Mala som cieľ zabehnúť to pod 30 minút, takže som každú chvíľu pozerala na hodinky na aktuálne tempo. 15 kíl naviac je 15 kíl naviac, ale tempa okolo 6 minút som sa zubami-nechtami držala. Na treťom kilometri sa mi už nechcelo a začala som si tradične nadávať, do čohože som sa to zase pustila. Krátke závody ma proste bolia o dosť viac než polmaratón. Našťastie za chvíľu som sa už blížila k cieľu, kde som sa donútila ešte zabrať. V diaľke som už videla čakajúceho Honzu, ktorému som predala čip a hneď vyfasovala do náručia Tomáška a do ruky kočík s Táničkou, ktorá sa samozrejme hneď zobudila. Dobehla som za necelých 29 minút, takže som bola dosť spokojná.
A hneď na to som pochopila, prečo nie je dobré po závode hneď zastaviť. Bohužiaľ s dvomi deťmi na nejaké postupné vychladnutie nebola možnosť, musela som čakať v cieli na Honzu s malým kliešťatkom na rukách. To sa mi potom odmenilo svalovou bolesťou, ktorá bola horšia ako keď som dobehla Horskú výzvu 37 km. V medzičase som sa aspoň vyfotila a učila som Tomáška, ako má tatínka povzbudzovať pri dobehu do cieľa.
A za chvíľu sa objavil, svojich 5 km zabehol v podobnom čase ako ja. Na rozdiel odo mňa však vyzeral byť celkom v pohode. Závod už končil, čakalo sa na posledných pár bežcov a my sme sa vydali naspäť okolo pódia, kde sa akurát začali vyhlasovať výsledky. Zrazu som si uvedomila, že Tomáško sa niekam stratil. Začali sme ho hľadať v dave ľudí, keď v tom som sa pozrela na pódium. Áno, suverénne si sedel na stupienkoch pre víťazov a dav vybuchol do smiechu. Odmietal sa odtiaľ pohnúť a Honza ho nakoniec musel odniesť násilím.
Aj napriek následným boľavým nohám to bol krásny závod, ktorí sme si moc užili. Teraz už len začať poriadne trénovať a nabrať formu :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára