Táto zima mi ale trochu zhatila plány. Celý január a február sa niesol v znamení chorôb a návštev lekára, deti striedavo ochorievali, uzdravovali sa a keď bol náhodou jeden týždeň pokoj, tak si Tomáš rozsekol pusu o radiátor, na čo nasledoval výlet na chirurgiu a ďalšia návšteva lekára, kde v čakárni zase niečo chytila Tánička. No proste kolotoč. Za január som tak mala neslávnych 49 km a za február trochu lepších 72 km. Ďaleko od stovky, v ktorú som tajme dúfala. Viac síl však nebolo a tak som utešovala, že polmaratón som odbehla aj s ďaleko horším tréningom.
Na začiatku marca som si odbehla prvý a aj posledný dlhší beh, 16 km. Cítila som sa pri ňom celkom dobre, takže o 5 km dlhšia trasa by mala byť pohoda. Netušila som, ako moc ma môže tento pretek potrápiť. Tak nejak som sa spoliehala na to, že v polovici marca už bude aspoň trochu jarné počasie, no opak bol pravdou. 17. marca bolo pod nulou a fúkal ostrý vietor. Predchádzajúci deň vydatné dažde prešli do sneženia, takže na bahne spočívalo 5 cm snehu.
Pôvodný plán, že deti aj s Honzom ma budú čakať na mieste konania závodu, na obecnom futbalovom štadióne vo Velkom Borku, som zavrhla. Do dedinky pri Mělníku som sa dopravila po vlastnej ose autobusom a deti aj s tatínkom boli v teple u svokrovcov v Prahe. Rýchla registrácia, prezliekanie v útulnej futbalovej šatni (v miestnosti pre 12 futbalistov sa prezliekalo skoro 80 žien, netuším, čo robili chlapi, ktorých bolo 3x toľko), ale nálada bola výborná.
Za chvíľu sme sa my ženy pobrali do autobusu, ktorý nás previezol na miesto štartu do Mšena. Počas skoro polhodinovej cesty busom som pozerala z okna a uvedomila som si, akú dlhú štreku to chcem vlastne bežať. A na mape to vyzeralo tak jednoducho... Konečne sme po trmácaní dedinkami vystúpili v Mšene na námestí, na čo nastal hromadný presun k záchodom, kde sa hneď vytvorili obrovské fronty. Nervy proste robia svoje a musela som ísť tiež.
Dosť nerada som sa vzdala vrchnej bundy, ktorú odviezlo odvozové auto do cieľa. Úplnému vymrznutiu som zabránila vyčkávaním za dverami hospody, odkiaľ som vyliezla minútu pred štartom. Výhoda komorného závodu :) Tesne pred štartom sme sa dozvedeli, že organizátori museli na poslednú chvíľu zmeniť trasu prvých piatich kilometrov, pretože prácne nakreslené šipky predchádzajúcu noc zasnežilo. Zabudli nám však povedať, že namiesto 21.1 km bežíme kvôli tejto zmene 22.5 km. Zdá sa to byť detail, ale ku konci preteku to bolo pre mňa dosť zásadné.
Výstrel a na to nastal zbesilý útek námestím do mierneho kopčeka, kde sme pokračovali niekoľko kilometrov po hlavnej ceste. Prvé kilometre po asfalte boli veľmi rýchle a nijak zvlášť príjemné. Väčšina závodníc už bola pred mnou, ujazdený sneh, na ktorom mi moje Salomony moc nedržali, predbiehajúce autá, v protismere autobusy, ktoré práve privážali mužov na štart. Tempo pripomínalo skôr desaťkilometrový závod. Ale už mi aspoň nebola zima. Prudkými serpentínami z dedinky Kanina som dobehla do údolia na prvú občerstovaciu stanicu U grobiána. 7 km za mnou, tempo pod 5:30, vyzeralo to na dobrý štart. Ani za nič mi však nešiel vypiť ľadový čaj a ionťák. Pár hltov ľadového bánanu a na občerstvovačke som stratila minútu. Nič to, to určite doženiem.
Nemohla som ale viac mýliť. Napojili sme sa na červenú značku, po ktorej nasledovalo ďalších 7 kilometrov. Krásne výhľady na kokořínske skaly, vedľa tečúci potok... Ale povrch príšerný, bahno, sneh, zvlnený profil, plno prudkých výbehov a zbehov. Keď som chcela držať tep stále na 180, moje tempo prudko pokleslo skoro k 7:00. Pár prekážok na trati pripomínalo Spartan race - preskakovanie spadnutého stromu a potok, cez ktorý viedla lávka v podobe troch šmykľavých klád. Keby to nestačilo, už okolo 10 kilometra som cítila, že sa mi zospodu klenby na chodidlách robia otlaky. Nasledovala zastávka a lepenie náplasti, na čo som už nechala nohy svojmu osudu. Pomohlo to len čiastočne, takže som zvyšok preteku pekne cítila každý krok.
Na ďalšiu občerstovačku na 14. kilometri som už dobehla celkom unavená. Minútová pauza, ľadový banán a už som vyrážala na krátku asfaltovú pasáž po ujazdenom snehu a nasledovalo najväčšie stúpanie preteku, kopec z dedinky Hlědsebe. Nohy už pekne boleli, o otlakoch ani nehovorím, utešovala som sa len tým, že po tomto kopci to bude len z kopca... Väčšinu asi kilometrového stúpania som bežala, čím som však asi prišla o posledné zbytky síl. A vydesila ma ceduľa na trati "Borecký půlmaraton, 16 km" Hovorila som si, ako je to možné, moje hodinky už ukazujú 17,5 km!!!
Na poslednej občerstvovačke na vrchole kopca som sa pýtala organizátorov, koľkože je to do cieľa. Dostala som odpoveď, už len 4 a pol, to je pohoda. Uff, keď je človek psychicky zmierený s tromi kilometrami, tak ho toto dokáže doraziť :D Už som bola na trati skoro dve hodiny a každý krok sa stával bojom. Boleli ma chodidlá, svaly, kĺby. Aby som na to nemyslela, každým krokom som si opakovala mantru "Tomáš, Táňa" a pomaly sa sunula k cieli. V záverečnom klesaní by sa to dalo krásne rozbehnúť, ale už to proste nešlo. Nasledoval pre mňa nekonečný priebeh Velkým Borkom. Tesne pred futbalovým štadiónom na mňa mával Honza s Táničkou v náručí, nakoniec prišiel po mňa aj s deťmi a už ma vyčkával. Asi len vďaka tomu som posledné metre bežala aj keď som už nemohla, čakalo nás ešte obehnutie futbalového štadiónu v hlbokom bahne, také milé rozlúčenie so závodom.
Konečne som bola v cieli a nastala úľava. Nohy teda boleli ako čert a skoro som Táničku ani neudržala na rukách pri fotení.
Tento závod ma pekne potrápil, namiesto jarného pohodového polmaratónu ma čakalo zimné peklo :) Útechou mi je, že potrápil nielen mňa. Ďakujem sa veľkú psychickú podporu závodníčky, s ktorou som sa stretávala posledné dve tretiny preteku. Celkový čas 2:19:57, päť minút som stratila na občerstvovačkách a lepením náplastí. Mám obrovskú chuť skúsiť to o rok znova a poriadne, nabudúce by som však prosila jarné počasie :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára